Barón a jeho cukrovar

Autor: Marko Salini | 20.3.2019 o 8:00 | Karma článku: 10,03 | Prečítané:  9433x

Donedávna som si myslel, že Sládkovičovo, mestečko na juhu Slovenska, nie je ničím zaujímavé. Vôbec by ma nenapadlo ísť do Sládkovičova len tak na výlet navštíviť centrum, alebo objavovať jeho históriu.

Známe v širokej verejnosti sa stalo snáď len možnosťou absolvovať tu vysokoškolské štúdium. Jedného pekného slnečného dňa sa však všetko zmenilo. Pár dní dozadu sme sa vybrali ráno s rodinkou vlakom z Bratislavy do Sládkovičova navštíviť našich priateľov. Keď sa naše malé ratolesti po pár hodinách bláznenia sa unavili, naložili sme ich okolo obeda do kočíkov, v ktorých do pár minút zaspali a manželkina kamarátka Katka sa rozhodla spraviť nám nezabudnuteľnú prehliadku historického Sládkovičova. Ukáže nám vraj slávny cukrovar, rodinnú hrobku, či kaštieľ slávnej rodiny Kuffnerovcov. V tom momente som zbystril pozornosť a so záujmom očakával, čo bude nasledovať. Z pamiatok a informácií, ktoré nám manželkina kamarátka postupne servírovala, som bol priam v nemom úžase a kládol som si otázku, ako je vôbec možné, že Sládkovičovo z tohto mimoriadne vzácneho historického dedičstva neprofituje? Veď by to bol neskutočný magnet pre turistov. A nielen to. Dovolím si povedať, že aj námet pre nejedného filmára. Neskôr som sa dozvedel, že iniciatív na prilákanie turistov by aj bolo, ale pretaviť ich do reálnych skutkov často býva priam sizyfovská práca. A čo to vlastne v tom Sládkovičove stojí za našu pozornosť? Poďme pekne postupne.

Príchod podnikateľa, vďaka ktorému sa o mestečku dozvedela celá Európa

Všetko sa to začalo v druhej polovici 19. storočia, kedy sa z ospalého mestečka, ktoré počas Rakúsko-Uhorska nieslo názov Diószeg (dalo by sa preložiť, ako miesto lemované orechmi), stalo mestečko, o ktorom sa postupne dozvedala nielen celá monarchia, ale aj celý európsky kontinent. Slávna, priam filmová história Diószegu sa začína písať v roku 1867 (teda v roku rakúsko-uhorského vyrovnania), kedy židovské rodiny Kuffnerovcov a Gutmannovcov založili cukrovar pri riečke Dudváh, keďže pôda v tejto oblasti bola ideálna na pestovanie cukrovej repy. O dva roky sa na toto miesto presťahoval z Břeclavi mladý 22 ročný Karl Kuffner, ktorý tu strávil 55 rokov. Teda zvyšok svojho života. Cukrovar nebol v jeho vlastníctve a vždy bol akciovou spoločnosťou. Mal v ňom len určitý podiel, ale bol to práve on, kto prichádzal s inovatívnymi nápadmi, riešeniami a víziami, ako neustále vylepšovať výrobné procesy, ktoré inšpirovali majiteľov cukrovarov po celej Európe. Postupne sa vďaka nemu stal z malého cukrovaru rozsiahly hospodársky komplex s nádhernými budovami, z ktorých niektoré sa postupne začínajú reštaurovať aj vďaka grantom z Ministerstva kultúry SR, či VÚB.

Súčasťou Kuffnerovského komplexu bolo aj kasíno a povrávalo sa, že len kúsok od neho mali v obci aj nevestinec. Kuffner postupne zavádzal v meste mnohé technické novinky. Vybudoval napríklad v centre obce verejné elektrické osvetlenie, pričom elektrickú energiu na jeho prevádzku vyrábala malá vodná elektráreň na Dudváhu. Ďalej dal vybudovať čističku odpadových vôd, poľnú železničku, ktorá mala viac ako 100 km tratí spájajúcich hospodárske dvory, moderný mlyn, liehovar, desiatky hospodárskych dvorov, kde sa pracovalo podľa najnovších vedeckých metód, a zaviedol taktiež vlastné patenty na spracovanie repy a na systém dopravy cukrovej repy. Navyše, barón Kuffner stál aj za vyvinutím tzv. Diószégskej metódy hospodárenia založenej na využívaní všetkých vedľajších a odpadových produktoch cukrovaru. Dalo by sa preto pokojne povedať, že Kuffner bol priekopníkom totálnej recyklácie. Zo zvyškov spracovanej repy sa vykrmovalo okolo 6000 býkov, ktoré potom ďalej predávali za vysoké sumy do Anglicka. Naozaj obdivuhodné.

Atmosféru celého komplexu v tom čase dotváral aj tzv. Wollnerov dom pomenovaný podľa Dávida Wollnera, ktorý sa sem prisťahoval z Jelky a neďaleko cukrovaru si prenajal domček, kde zriadil výčap. Z príjmov, ktoré mu plynuli z tohto výčapu, si postavil robotnícky hotel a veľkoobchod so skladom. Dnes je budova v súkromnom vlastníctve a ako mnohé iné chátra.

V okolí cukrovaru vyrastali postupne stále ďalšie a ďalšie architektonicky vzácne budovy, ako vilky riaditeľa, byty vyšších zamestnancov, či robotnícka kolónia. V jednej z takýchto viliek, sídlil známy Kuffnerov prokurista Oskar Pfeffer. Ďalším klenotom je tzv. Brychtova vila známa aj pod názvom Malý kaštieľ, kde býval riaditeľ cukrovaru.

Podnik sa postupom času stal jedným z najmodernejších a najpokrokovejších v celom Uhorsku. Okrem toho starostlivosť podnikateľa Kuffnera o svojich zamestnancov v Diószegu ďaleko prevyšovala bežný štandard druhej polovice 19. storočia. Cukrovar mal vďaka Kuffnerovcom dokonca aj vlastnú sociálnu a zdravotnú poisťovňu a v rámci nej dvoch lekárov a sanitku. Aj z tohto dôvodu mnohí Kuffnera porovnávajú s Tomášom Baťom a jeho viacgeneračným podnikateľským projektom.

Spomeňme ešte, že za manželku si zobral v roku 1884 grófku Máriu Franzisku von und zu Firmian, ktorá bola neterou salzburgského arcibiskupa. Sobášu s katolíčkou predchádzal jeho formálny prestup na katolícku vieru. V roku 1886 sa im narodil synček a zároveň dedič Raoul, o ktorom ešte bude reč. Karl Kuffner v Diószegu podporoval i vzdelávanie svojich zamestnancov a ich detí. Grófka von Firmian napríklad dala postaviť materskú škôlku, aby mali ženy pracujúce v cukrovare kde uložiť svoje malé ratolesti. Údajne išlo vôbec o prvú materskú škôlku v Uhorsku. Je zaujímavé, že svojmu účelu slúži do dnešných čias. Aj naša „sprievodkyňa“ Katka ju ako malá dieťa navštevovala. Grófka von Firmian a jej prvá nevesta sa venovali charite.

V roku 1904 získal Karl Kuffner titul baróna a v roku 1909 „Zlatý kríž s korunkou za občianske zásluhy“ od cisára Františka Jozefa. Karl Kuffner nemyslel len na zárobky z výroby cukru a ako si tieto zárobky užiť. Svoje peniaze a čas investoval do mnohých ďalších prospešných projektov. A tak napríklad založil Prvý súkromný šľachtiteľský ústav v monarchii. Ak máte záujem dozvedieť sa o cukrovare a jeho histórii viac, kliknite tu.

Smutný osud rodinnej hrobky

Katka nám najprv ukázala budovu cukrovaru a porozprávala o vyššie uvedenej histórii. Od cukrovaru sme sa presunuli k rodinnej hrobke Kuffnerovcov, ktorú dala rodina postaviť po smrti Karla Kuffnera a pôvodne slúžila aj ako kaplnka. Naprojektoval ju jeden z najznámejších a najslávnejších slovenských architektov Milan Michal Harminc.

Na prechádzke bol s nami aj Katkin 8-ročný synček Maťko, ktorý mi šiel hrobku bližšie predstaviť. V jej okolí bolo množstvo smetí a odpadkov, nie je to príliš romantické a príjemné prostredie. Vraj sem radi chodia vo večerných hodinách kadejakí výrastkovia, ktorí popíjajú alkohol a pravidelne sa pokúšajú dostať do útrob zapečatenej hrobky. Žiaľ, úspešne. V interiéri hrobky boli vraj neraz nájdené použité injekčné striekačky a jedného smutného dňa nejaký blázon vyniesol z hrobky kosti rodinných príslušníkov Kuffnerovcov a roztrúsil ich v jej okolí. V hrobke sa dochovali iba časti mumifikovaných telesných pozostatkov baróna Karla Kuffnera de Diószegh, jeho manželky grófky von Firmian a prvej manželky ich syna Cary Caroliny von Haebler. Až odborníci podľa rozborov DNA roztriedili, ktoré patrili barónovi, ktoré grófke a ich neveste. Priam hororová scéna. K tomu naozaj niet čo dodať. Bolo mi z toho smutno. Také pekné prostredie a tak zanedbané.

Rodinná hrobka s priľahlým parkom majú potenciál stať sa obľúbeným miestom stretávania sa občanov Sládkovičova. Len tak si tu hrať v lete petang, či badminton, urobiť si rodinný piknik, usporiadať koncert nejakej kapely, vernisáž pod holým nebom, len tak tu relaxovať. So smútkom hovorím môjmu 8-ročnému parťákovi, že keby som tu býval, zorganizujem nejakú víkendovú brigádu nadšencov s cieľom vyčistiť tento parčík od tohto bordelu, na čo mi on odpovedá, že keby mesto takéto niečo zorganizovalo, veľmi rád by sa pridal, pretože mu na tom tiež veľmi záleží. Vzácne slová od takého mladého človeka. Ukázal mi ešte miesto, kde bolo v minulosti jazierko s fontánou. Ďalší smutný pohľad na niečo, čo tu v minulosti dotváralo celkovú atmosféru.

Ďalšie dva unikáty – baroková sýpka a tehlové garáže

Pár metrov od hrobky sa nachádzajú ďalšie dva zaujímavé objekty. Zrak mi padol na murované garáže. A tak som sa opýtal našej „sprievodkyne“ Katky, či nám k tomu vie niečo povedať. Potešila ma. Predsa len si niečo z nejakej prednášky pamätala. Garáže si vraj nenechal postaviť nikto iný, ako barón Kuffner a v čase svojej najväčšej slávy sa z garáži vynárali tie najvzácnejšie a najmodernejšie automobily, ktoré obdivoval celý Diószeg. Určite existujú niekde v rodinných archívoch fotografie automobilov vykúkajúcich z týchto vzácnych murovaných garáží. Bolo by zaujímavé tieto fotografie vidieť.

Pár metrov od garáži sa nachádza vyše dvestoročná baroková sýpka, ktorá je ako jeden z mála objektov postupne reštaurovaná vďaka dotácii VÚB Poklady môjho srdca a dotácii Ministerstva kultúry SR. Ešte donedávna prepadnutá strecha je už minulosťou. Mesto má už dlhodobo záujem zriadiť na tomto mieste múzeum slávnej cukrovarskej minulosti Sládkovičova a komunitné centrum. Vyzerá to tak, že to bude jeden z prvých objektov slávneho cukrovarského komplexu, kde sa vráti kultúrny a spoločenský život, ktorý bude oslavou slávnej Kuffnerovskej epochy.

Neogotický kaštieľ ako jedna veľká galéria

Od rodinnej hrobky sme sa presunuli k snáď najväčšej pýche Sládkovičova, k chátrajúcemu kaštieľu rodiny Kuffner. Po tom, ako sa Karl Kuffner rozhodol usadiť v Diószegu natrvalo, vyhliadol si staršiu renesančnú kúriu pár metrov od cukrovaru, ktorú dal v roku 1885 prestavať na pohodlné sídlo v eklektickej podobe. O prestavbu sa postaral viedenský stavebný radca Franz von Neumann, ktorého inšpirovalo alpské hrazdené staviteľstvo. Kuffnerovci boli veľkými milovníkmi a zberateľmi umenia. Ku kaštieľu dali pristavať unikátnu obrazáreň s presklenou strechou, kde bola uložená zbierka obrazov, umeleckých artefaktov a archeologických nálezov, ktorá bola údajne druhou najvýznamnejšou súkromnou umeleckou zbierkou na území Slovenska. Zbierku sa podarilo zinventarizovať, podľa aukčných katalógov z USA, kde ju Kuffnerovci postupne predávali a podľa asekuračných zoznamov z archívu v Prahe. Momentálne sa pripravuje výstava a publikácia o tejto zbierke.

Po skončení II. svetovej vojny priestory budovy patrili odborárom a sídlila v nej Odborová škola a tá v 70. rokoch k budove pristavala ďalší netradičný objekt. Ku kaštieľu bola necitlivo pristavaná ubytovňa, ktorú využívali študenti odborovej školy a po revolúcii študenti Vysokej školy Višegrádu. A ako je to s kaštieľom dnes? Do jeho areálu sa nedostanete. Je vo vlastníctve súkromného majiteľa – Vysokej školy Danubius, ktorú vlastní nejaký podnikateľ pôvodom z Azerbajdžanu. Súkromný majiteľ vraj však s mestom nekomunikuje a je náročné sa s ním spojiť. Povedzte mi, na čo si niekto kupuje takéto nehnuteľnosti, keď s nimi aj tak nič nerobí?

Slávne osobnosti na návšteve Diószegu

Vďaka Kuffnerovcom do Diószegu zavítali mnohé zaujímavé osobnosti, ako napríklad princ Belay z Abesínie (Etiópia) v roku 1914, či syn francúzskeho prezidenta Michel Clemenceau, ktorý v cukrovare strávil dva roky vo funkcii analytického chemika a dokonca si tu našiel ženu Idu Michnay z Galanty. Svoju stopu tu zanechala aj slávna maliarka Tamara de Lempicka známa predovšetkým vďaka svojim portrétom aristokratov a ľudí z bohatých vrstiev v štýle Art deco. A ako sa vôbec táto maliarka ocitla v Diószegu? Vyššie som spomenul, že ešte bude reč o synovi Karla Kuffnera, Raoulovi. Tamara bola totižto jeho druhou manželkou. Viackrát navštívila kaštieľ Kuffnerovcov, celkovo sa tu zdržiavala iba tri roky, ale mesto by to mohlo využiť na jeho propagáciu. Veľkým dojmom na Tamaru zapôsobila impozantná zbierka obrazov a umeleckých predmetov v spomínanej galérii s presklenou strechou. Tamara mala zásadný vplyv na Raoulovo rozhodnutie emigrovať do USA pred hroziacim nebezpečenstvom nástupu fašizmu v Európe, keďže obaja boli židovského pôvodu. Do USA si Raoul zobral mimoriadne cennú umeleckú zbierku, ktorú postupne rozpredával on a po jeho smrti aj jeho manželka Tamara. Viac o živote slávnej maliarky si môžete prečítať tu.

Čo dodať na záver? 

Záverom už len moje zbožné prianie. Prajem si, aby som sa jedného dňa vrátil do Sládkovičova, v ktorom znova aspoň v určitej miere ožije jeho slávna história. Prial by som si prechádzať sa v revitalizovanom parčíku, na čom sa už pomaličky, ale isto pracuje, kochať sa pohľadom na zrekonštruovanú rodinnú hrobku a niekdajšie jazierko, prial by som si pozrieť si výstavu o rodine Kuffner v zrekonštruovanej barokovej sýpke, či vypočuť si v nej koncert nejakej kapely, prial by som si prezrieť interiér zámku, kde by mohla byť nejaká sympatická kaviarnička s terasou, prial by som si prezrieť si umelecké diela v niekdajšej unikátnej presklenej obrazárni, kde by bol napríklad vystavený aj nejaký ten originál od Tamary de Lempickej. Okrem toho by bolo mimoriadne zaujímavé vidieť napríklad vo forme nejakého 3D modelu, ako celý hospodársky komplex v tom čase fungoval. Vraj už nadšenci v Sládkovičove takýto model chystajú, majú preň pripravené podklady, problémom sú však, ako vždy, financie. Snáď sa tieto moje predstavy a priania jedného dňa stanú skutočnosťou a do Sládkovičova budú chodiť davy zvedavých turistov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Pretože potenciál zaujať svojim príbehom nejedného turistu, či filmára má toto mestečko obrovský.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Samuel Marec - Fórum

Takto bude vyzerať koniec budúcnosti (píše Samo Marec)

Nevnímame to, lebo sa nás to zatiaľ netýka.

Kočnerovi z polície donášali o jeho kauzách aj o Kuciakovej vražde

Ukázala to komunikácia cez aplikáciu Threema.

Píše Marek Maďarič

Nadávať na Fica nie je výučný list (píše Marek Maďarič)

Výmena vlády je zrelá, ale nie istá.


Už ste čítali?