O Masarykovej láske k Turcu

Autor: Marko Salini | 11.11.2018 o 23:12 | (upravené 12.11.2018 o 6:51) Karma článku: 10,18 | Prečítané:  5672x

Príbeh, ktorý je vzhľadom na tohtoročné 100. výročie vzniku Československa o to dôležitejšie a vhodnejšie vyrozprávať.

Každý, kto sa aspoň troška zaujíma o históriu Československa a o osobnosť T. G. Masaryka vie, že po tom, ako sa stal prvým prezidentom spoločného štátu Čechov a Slovákov, chodieval cez leto odpočívať do svojho letného prezidentského sídla na zámok v Topoľčiankach. Každý turista, ktorý sem zavíta, je automaticky v rámci prehliadky oboznámený s touto kapitolou života nášho prvého spoločného prezidenta. Avšak neboli to len Topoľčianky, ktoré si tatíček Masaryk na Slovensku zamiloval. Topoľčianky boli až jeho druhým najobľúbenejším miestom oddychu na Slovensku. Tým prvým miestom, kde chodieval pravidelne už od roku 1887, bola obec Bystrička pri Martine v Turci.

Prečo práve Bystrička? Čo ho tu tak lákalo? S kým tu chodieval? S kým sa tu stretával? Ako tu trávil voľný čas? Aké významné osobnosti ho na toto miesto chodili navštevovať? Tento blog si kladie za cieľ oboznámiť čitateľa s málo známym príbehom Masarykovej vily v srdci Turca. Príbeh, ktorý je vzhľadom na tohtoročné 100. výročie vzniku Československa o to dôležitejšie a vhodnejšie vyrozprávať.

Chcel lepšie spoznať slovenský národ

Martin bol v druhej polovici 19. storočia významným kultúrnym centrom Slovákov, kde sa pravidelne konali rôzne významné podujatia. Na jedno z nich zavítal v tom čase profesor Masaryk. V roku 1887 sa v Martine konala národopisná výstava, na základe ktorej chcel Masaryk bližšie spoznať Slovensko, ako aj celkovú situáciu slovenského národa. Rozhodol sa pre túto cestu aj na základe zdravotného stavu svojej manželky, ktorej odporúčali dlhší pobyt v horách. A Turiec bol pre tieto účely ideálnym miestom. Počas návštevy Martina ho jeho priateľ statkár Rudolf Krupec zoznámil s rodinou Lehotských, ktorí mali na Bystričke zemiansku kúriu. Masarykovi a jeho rodine sa na tomto mieste tak zapáčilo, že sa tu začali pravidelne počas letných prázdnin vracať. Prišli každé leto nasledujúcich 12 rokov, okrem roka 1890 a vždy si prenajali dve izby v spomínanej kúrii Lehotských. Tú by ste však na Bystričke dnes už darmo hľadali. Po tom, ako po I. svetovej vojne vyhorela, kúpili Masarykovci pozemok aj s tým, čo po kúrii zostalo a dali si na tomto mieste postaviť vilu, ktorú môžete dodnes obdivovať. Ale poďme postupne.

Hádka s Vajanským

Masaryk počas svojho pobytu na Bystričke udržiaval osobné kontakty s poprednými predstaviteľmi slovenského politického a kultúrneho života. Priateľstvá nadviazal predovšetkým so spisovateľom Svetozárom Hurbanom Vajanským, literárnym historikom Jozefom Škultétym, zakladateľkou spolku Živena Elenou Maróthy Šoltésovou, ale aj s Jozefom Gregorom Tajovským, či Vavrom Šrobárom. Vzájomne sa navštevovali, viedli nekonečné diskusie dlho do noci, chodili na výlety a horské túry. Od roku 1901 však Masaryk do Turca prestal chodiť. Dôvodom boli vzájomné ideové a politické spory medzi ním a Vajanským. V roku 1930 o ňom Masaryk napísal: „Vajanského také lidsky měl jsem rád přes všechny jeho chyby i to popíjení. Byl to člověk nadaný a nemohl svého nadání využít“. Masarykov syn Jan na margo tohto rozchodu napísal: „Spomínam na baťka Hurbana Vajanského, ktorý sa s mojim otcom rozišiel preto, lebo Masaryk mu nebol dosť rusofilský“.

Toto miesto však zostávalo v jeho srdci, bol mu aj naďalej verný. A tak sa v roku 1921, teda po 20. rokoch, do Turca opäť vracia, teraz už ako prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov, pri príležitosti oficiálnej návštevy Turčianskeho svätého Martina. Ďalšiu návštevu uskutočnil v roku 1923, keď sa zúčastnil osláv 60. výročia založenia Matice slovenskej a navštívil aj hrob S. H. Vajanského na martinskom cintoríne. Nasledovala návšteva v roku 1924, keď sa v Martine zúčastnil položenia základného kameňa k novej budove Matice slovenskej a ubytoval sa u priateľskej rodiny Markovických. O dva roky neskôr, v roku 1926, sa zúčastnil na oslavách jej slávnostného otvorenia a opäť prenocoval na Bystričke.

Vzácne návštevy na Bystričke

Masaryka chodili na Bystričku navštevovať mnohí jeho významní priatelia. Napr. 10. augusta 1923 tu prišiel vtedajší minister zahraničných vecí Edvard Beneš aj s manželkou Hanou a Dr. Štefan Osuský s manželkou, v tom čase náš prvý veľvyslanec vo Francúzsku a významný slovenský diplomat. Pravidelne na toto miesto chodieval aj jeho syn Jan Masaryk, či spisovateľ Karel Čapek.

Za stavbou novej vily stojí dcéra pána prezidenta

A teraz prichádza moment, kedy do príbehu intenzívne vstupuje Masarykova dcéra Alica, ktorá pre Bystričku mnohé vykonala a bola jej vernou návštevníčkou. V roku 1923 sa rozhodla kúpiť spomínanú kúriu Lehotských, v ktorej zvykli Masarykovci bývať počas letných prázdnin do roku 1901. Až v septembri 1929 začali tento dom rúcať a do konca roka boli s prácou hotoví. Zaujímavosťou je, že v tomto roku prišla Alica na Bystričku skontrolovať, ako práce napredujú, spolu s Julianou Benzoni. Že vám toto meno nič nehovorí? Verte tomu, že od budúceho roka 2019, kedy si budeme pripomínať 100. výročie tragickej smrti generála M. R. Štefánika, budete o tomto mene počuť častejšie. Reč je totiž o slávnej Štefánikovej snúbenici.

Požiadavkou Alice Masarykovej bolo, aby stavba zapadala do charakteru dediny, no zároveň spĺňala dobovú úroveň komfortného bývania. Letné sídlo Masarykovcov projektovali traja páni architekti: pražský architekt Jan Pacl (jeho meno je zvečnené na fasáde domu) spolu so slávnym slovenských architektom Dušanom Jurkovičom a slovinský architekt Josip Plečnik, ktorý sa zameral najmä na detaily. Z nich sa nám dodnes zachovala napr. typická šakalia kľučka, ktorú môžete obdivovať hneď na vstupných dverách do vily. Šakalie kľučky použil najprv pri prestavbe Pražského hradu a následne na to aj na Bystričke. Bystrička tak miestami Masarykovi pripomínala jeho hlavné prezidentské sídlo. Vila bola dokončená v roku 1931.

Všade dobre, na Bystričke najlepšie

A v tomto roku sa Bystrička pripravovala na dôstojné uvítanie svojho prvého čestného občana. Masaryk vstúpil do svojho nového rodinného domu 5. augusta 1931 a pred vchodom do domu ho vítali chlebom a soľou podľa starej slovanskej obyčaje. Dozvedel sa, že na Bystričke pôsobí nový učiteľ, tak si ho k sebe zavolal na rozhovor. Opýtal sa ho: „Vy ste ten nový učiteľ, nuž čo tu chcete robiť?“. Odpovedal, že chce vychovávať mládež i staršie generácie v duchu demokracie, bratstva a pospolitosti. Prezident odpovedal: „To je málo. Učiteľ musí najprv poznať okolie, zamestnanie ľudu a len potom môže zdarne pôsobiť. Dobrý učiteľ má byť duševným vodcom a lekárom celej obce“. Opätovne navštívil Bystričku v roku 1932 a v roku 1933 tu strávil 12 dní.

Masaryka mali občania Bystričky veľmi radi, ako skutočného otca. Bol k nim veľmi priateľský, zaujímal sa o ich život a rád sa s nimi rozprával. Veľmi ich preto zarmútila správa o jeho smrti v roku 1937. Na jeho pohrebe sa zúčastnil za Bystričku starosta Ján Sýkora, ktorý na jeho hrob priniesol zem z jeho záhrady a vetvičky z ihličnatých stromov.

Okrem Masarykovej dcéry Alice si Bystričku zamiloval aj jeho syn Jan, ktorý vykonával funkciu ministra zahraničných vecí Československa. Na dedine bol veľmi obľúbený pre humor, kamarátstvo a svoj demokratický prístup k ľuďom. Rád sa pristavil na kus reči so starými známymi. Vždy sa cítil byť Turčanom a dával to najavo. Napr. 1. mája 1940 sa prihováral svojim krajanom takto: „Tak ma niekedy u srdca pichne, keď si uvedomím, že po Turčianskych holiach gestapáci chodia-bodaj by zhoreli! Pre mňa je Turiec môj domov, tam som zažil najkrajšie chvíle svojej mladosti a tam sa chcem na staré kolená vrátiť“.

Bohatým zdrojom informácií o pobyte Masarykovcov na Bystričke je takmer 100 stranová kniha „Masarykovci a Bystrička“, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2004 vďaka Zore Frkáňovej, ktorá roky zbierala pre účely tejto mimoriadne vzácnej publikácie potrebné informácie. Keď som sa o nej dopočul, začal som ju okamžite zháňať. Na moje nemilé prekvapenie ju nebolo možné zohnať v žiadnom kníhkupectve, ani antikvariáte. Jedinou šancou bola Univerzitná knižnica v Bratislave. Podarilo sa. Tu som sa k nej dostal, avšak len prezenčne. V knihe nájdete mnoho listov, ktoré Masarykovci adresovali svojim priateľom v Martine a na Bystričke a naopak, ako aj spomienky pamätníkov. Tak napr. pani Danica Rutšeková-Záthurecká spomína, že pri pobyte na Bystričke pán prezident pil ráno pohár čerstvej pomarančovej šťavy, až neskoršie raňajkoval obvykle domáci chlieb s maslom. Choval sa asketicky, jedol veľmi disciplinovane. Skoro denne jazdil na koni. Nerád videl vo svojom okolí stráž, táto sa údajne pri jeho prechádzkach do doliny musela skrývať.

O čo všetko sa Masarykovci v Turci zaslúžili

Masarykovci Turiec nielen navštevovali, ale podieľali sa finančne na mnohých projektoch a prichádzali s mnohými iniciatívami. Zároveň podporovali chudobných ľudí, aby sa pozviechali. Tak napríklad v roku 1929 počas svetovej hospodárskej krízy, prišiel za ním čerstvo prepustený zamestnanec. Keď Masaryka oboznámil o svojej neutešenej situácii, ten zariadil u firmy Hlavaj, Palkovič, Uličný, aby dostal prácu v nemocnici, kde sa stavali nové a prerábali staré pavilóny.

V centre pozornosti Masarykovej dcéry Alice bola najmä ľudová škola. Pri návšteve v roku 1920 ju obdarovala mnohými učebnými pomôckami a darovala oblečenie 30 chudobným žiakom. To však zďaleka nebolo všetko. Podarilo sa jej presvedčiť svojho otca, aby daroval Bystričke 200.000 korún na stavbu novej školy. To sa nakoniec aj podarilo a škola na tomto mieste stojí dodnes. Túto udalosť pripomína aj pamätná tabuľa pred vchodom do budovy.

Tatíček Masaryk prispel finančne aj na ďalšiu školu v regióne. V roku 1932 sa začala výstavba novej ľudovej školy na Mudroňovej ulici v Martine. Bola otvorená v roku 1934 a niesla názov Ľudová škola T. G. Masaryka. Škola sa počas socializmu zriekla tohto pomenovania a dnes mnoho Martinčanov ani len netuší, že kedysi niesla meno prvého československého prezidenta a že na ňu finančne prispel.

Masaryk dokonca stál za rozhodnutím vybudovať cestu na Martinské hole po tom, ako sa zhováral so starostom Martina Jánom Fraňom. Ďalšou školou, ktorá vznikla v roku 1932 v Turci vďaka subvencii, ktorú vybavil Masaryk, bola Meštianska škola Jána Kollára v Mošovciach.

Alica Bystričku a jeho obyvateľov priam milovala, čoho dôkazom je fakt, že v rokoch 1889 – 1948 ju navštívila dovedna 36-krát a chodievala tu už od svojich 8 rokov. A v jednom z listov adresovaných svojej priateľke z Bystričky napísala, že „Bystrička je náš starý detský raj“. V ďalšom zas na konci napísala: „Toto ti píše vo vernom priateľstve úprimná Bystričanka Alica Masaryková“. Z jej listov priateľom je silno badať, že sa chcela zdokonaliť v slovenskom pravopise. Po vzniku Československa bolo jej snahou na Slovensku zlepšiť sociálny a zdravotný stav i kultúrnu úroveň ľudu. Vďaka nej sa Martin stal v roku 1924 sídlom Československého červeného kríža, ktorého bola predsedkyňou.

Postupne sa stala obdivovateľkou slovenskej ľudovej tvorivosti a zberateľkou slovenského ľudového umenia. A málokto dnes vie, že množstvo krojov v zbierkach Slovenského národného múzea v Martine pochádza z darov Alice Masarykovej. Zaujímavosťou je napr. aj fakt, že sa jej podarilo presadiť, aby československá izba na univerzite v Pittsburgu bola v slovenskom ľudovom štýle s drevenými hradami a vyrezávaným nábytkom. Dokonca prišla s nápadom zriadiť v Tomčanoch pri Martine živý skanzen, ktorý sa však nakoniec realizoval v inej lokalite až po mnohých desaťročiach. A už len taká perlička. Keď prechádzate autom z Martina na Bystričku, cestu lemuje krásna stromová alej, ktorú dala vysadiť Alica Masaryková, ktorú nám táto alej dodnes pripomína. Zaujímavosťou je, že Masarykovu vilu navštívil aj bývalý český prezident a premiér Václav Klaus. Pri jej návšteve sa však priznal, že o jej existencii dovtedy ani len netušil.

Smutný osud vily po 2. svetovej vojne

Vila Masarykovcov bola po roku 1948 zoštátnená. Najprv tam sídlil Archeologický ústav a v rokoch 1951-1953 Slovenská národná knižnica. Neskôr slúžil ako ubytovňa Stalinových závodov. Alica mala v dome osobnú knižnicu obsahujúcu vyše 2000 kníh svetovej, českej a slovenskej literatúry, ktorú v roku 1954 preniesli do budovy Matice slovenskej. Boli časy, kedy z jednej miestnosti zriadili sobášnu sieň, na prízemí materskú škôlku a jasle a v manzardkách holičstvo, kaderníctvo, či krajčírstvo. Začiatkom 90. rokov bola v dome aj vývarovňa pre dôchodcov. V roku 1992 sa vila vrátila do vlastníctva vnučiek prezidenta Masaryka, ktoré dali dom do prenájmu s tým, že sa tam zriadia 2 pamätné izby venované Masarykovcom. Avšak krátko na to vnučky dom predali pražskému podnikateľovi Ing. Šubrtovi. Ten však prestal splácať dlhy svojej banke a vila išla v roku 1994 do dražby.

Súkromný majiteľ hlásiaci sa k odkazu Masarykovcov

V roku 1995 bol objekt vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Dom bol po niekoľkých neúspešných dražbách predaný terajšiemu majiteľovi Ing. Jánovi Bartovi, ktorý sa našťastie hlási k odkazu Masarykovcov  a pôvodný salón s krbom a veľkým francúzskym oknom vedúcim na terasu a do záhrady zariadil dobovým nábytkom a osobnosť Masaryka zvýraznil portrétom. Ja mu chcem touto cestou poďakovať, že mi umožnil do týchto priestorov nahliadnuť a našiel si čas porozprávať sa so mnou o osudoch tejto výnimočnej budovy. Pýtate sa, či je vilu možné kedykoľvek navštíviť? Nie je bežne prístupná verejnosti, avšak keď sa skontaktujete s jej majiteľom a prejavíte záujem, určite Vás neodmietne a navrhne vám termín stretnutia. Z pôvodného zariadenia z čias Masarykovho pôsobenia sa tu toho nezachovalo veľa. Sú to však vzácne kúsky. Za zmienku stoja spomínané šakalie kľučky na vstupných dverách a v pamätnej miestnosti pôvodný krb, garníža na záclony, či luster.   

Ako naložiť v Turci s odkazom Masaryka?

Masarykovci mali na rozvoj Turca veľký vplyv. Vzťahom k Turcu vyjadrovali svoj vzťah k Slovensku. Čo urobila Alica, či jej otec tatíček Masaryk pre Turiec, urobili pre celé Slovensko. Martinčania, nezabúdajme na odkaz a pamiatku Masarykovcov, ktorí naše mesto, náš Turiec, milovali a radi sa sem vracali. Pretože sme na nich akosi zanevreli. Po Masarykovi nemáme v Martine pomenovanú jedinú ulicu. Škola, ktorá niesla jeho meno, si už na to ani nespomenie. A mohli by sme začať práve tým, že tieto dve veci napravíme.

Oslávili sme storočnicu, nikto si na vilu nespomenul

Martin zažil 30. októbra snáď najväčšie oslavy od vzniku Československa v roku 1918. Pripomenuli sme si tu spolu s najvyššími ústavnými činiteľmi Českej a Slovenskej republiky 100. výročie vzniku nášho spoločného štátu. A ani pri tejto príležitosti žiadny zo slovenských a českých politikov nenavštívil miesto na Bystričke, ktoré bolo v minulosti symbolom česko-slovenského bratstva a spolupatričnosti.

Záverom už len jedna citácia zo spomínanej knihy „Masarykovci a Bystrička“:

„Vďaka tomu, že Masarykova rodina bola na Bystričke po desaťročia doma, bolo tu zakorenené vedomie, že Slováci a Česi patria spolu“.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Dobrý rozhovor je sexy. Vyskúšajte si konverzáciu na jednu noc

Reportáž z večerov s neznámymi vo Viedni.

DOMOV

Kiska priniesol Bezákovi dar od pápeža Františka

Pápež odovzdal Kiskovi počas audiencie dar pre Bezáka.

PLUS

Ututlané dejiny československého fetu

Pred novembrom 1989 u nás fetovali desaťtisíce ľudí.


Už ste čítali?