O jednej neobyčajnej bratislavskej dlažbe

Autor: Marko Salini | 9.5.2018 o 8:30 | Karma článku: 10,13 | Prečítané:  4144x

Pri prechádzke Starým Mestom sa oplatí mať oči na stopkách. Objavíte umenie na každom mieste. Či váš pohľad smeruje nahor, alebo nadol, vždy na niečo zaujímavé natrafíte. 

Pred pár dňami nás prišli do Bratislavy pozrieť priatelia zo Zlatých Moraviec. Sadli sme si na terasu našej obľúbenej kaviarničky v Starom Meste a keďže náš malý synátor akurát v tom momente zaspal v kočíku, rozhodol som sa obetovať sa, nech sa manželka s priateľmi pri kávičke v pokoji a kľude porozpráva a ja zatiaľ hodinku-dve pokočíkujem. Zvolil som si trasu od Františkánskeho námestia smerom na Panskú ulicu. Snáď miliónkrát som tadiaľ prechádzal. Ale keď sa človek neponáhľa, keď má zrazu popri kočíkovaní množstvo času a takmer vybitý mobil, nezostáva mu nič iné, len sa vôkol seba obzerať. Hore, dole, napravo, naľavo. A v momentoch, ako je tento, vždy na niečo zaujímavé natrafí.

Prechádzajúc sa po Františkánskom námestí som zrazu zbadal neobyčajnú dlažbu. Hneď niekoľko kúskov. Ako som kráčal ďalej a ďalej, neobyčajné kúsky dlažby stále pribúdali a pribúdali. Pochopil som, že ide o umelecké diela, každé svojim spôsobom výnimočné, každé od iného autora. Hm. Nikdy som si to nevšimol. Ako je to možné? Prepadla ma zvedavosť. Odkedy to tu vlastne je? Kto stojí za týmto nápadom? Čo táto neobyčajná dlažba symbolizuje? Kládol som si množstvo otázok a vytiahol mobil, ktorému zostávalo už len 8 percent energie. Rýchlo som začal googliť podľa rôznych kľúčových slov, ktoré ma v tom okamihu napadali. Vo výsledkoch vyhľadávania sa však neobjavovalo nič, čo by uspokojilo odpovede na moje otázky. Osem percent sa razom vyčerpalo a ja som ešte hodinu a pol krúžil okolo umeleckých diel zasadených v dlažbe stále netušiac, o čo ide.

Synátor sa zobudil, vyzdvihol som manželku, rozlúčili sme sa s priateľmi a ja som sa rozhodol napísať do Mirbachovho paláca na Františkánskom námestí, či by mi vedeli odpovedať na moje otázky. Odpoveď prišla o pár dní. Dozvedel som sa, že dielo je v Bratislave známe pod názvom „Pocta strednej Európe: Dlažba ako symbol križovatky“. A tak som si vygooglil celý tento názov, aby som sa konečne dozvedel viac. Avšak ani po tomto mi google toho veľa nevyhodil. O tomto neobyčajnom diele sa na internete nedozviete takmer nič. A aj to je dôvod, prečo píšem tento blog.

V odpovedi bola okrem iného aj informácia, že ak sa chcem o projekte dozvedieť viac, môžem si v Mirbachovom paláci vyzdvihnúť katalóg všetkých diel za 1 euro. Na druhý deň som sa preto ponáhľal katalóg si zadovážiť. Mal som neuveriteľné šťastie. V predaji mali posledný kus a dotlač sa vraj nechystá. V tom čase tam bola pani, ktorá na projekte v minulosti participovala. Naozaj som mal v ten deň šťastie. Prechádzali sme si spomínaný katalóg, kde sú vyfotografované všetky umelecké dlažby a ona sporadicky ukazovala a hovorila: „Toto dielo tam už nie je, ani toto, ani toto, dokonca ani toto.“ Dozvedel som sa, že mnohé zničili vandali, niekomu sa možno niektoré zapáčilo a má ho dnes vo svojej obývačke, či pracovni, iné zas zničil zub času, ale hlavne autá, ktoré sa na tomto námestí premávajú, aj keď by to tak nemalo byť. Pani sa mi priznala, že neraz ju pri srdci zapichalo, keď videla kolesá nákladných áut, ako „hladia“ tieto umelecké diela.

V katalógu sa dočítate, kto je autorom toho ktorého diela avšak jedna vec ma mrzí. Nedozviete sa názov diela, ani jeho význam. To bolo pre mňa najväčšie sklamanie. A možno bolo zámerom tvorcov katalógu, aby každý okoloidúci nad dielom premýšľal samostatne a interpretoval si ho svojim vlastným spôsobom. Prvýkrát na tomto mieste osadili umelecké dlažby v roku 2000. Tradícia pokračovala aj nasledujúceho roku 2001, taktiež 2002 a posledné kúsky boli osadené v roku 2003. Dôvod, prečo sa v projekte nepokračuje do dnešných dní, nepoznám. Pôvodne ich tu bolo 31, dnes ich tu nájdete sotva 20. V katalógu sa síce nedozviete názvy diel a ich význam, dozviete sa však, prečo tieto neobyčajné diela vznikli a akú majú symboliku.

Ladislav Snopko v katalógu píše, že Bratislava v časoch studenej vojny nebola priechodným mestom a už vôbec nie stredoeurópskou križovatkou. Zaseknutá železnou oponou bola zo svojej západnej časti obohnaná ostnatým drôtom. A tak sa z rušnej križovatky, kde sa v minulosti križovali Jantárová a Podunajská cesta, stalo nepriechodné mesto, obeť komunistickej totality.

Myšlienka realizovať projekt „Pocta strednej Európe“ u neho vznikla počas jeho archeologického výskumu antickej Gerulaty v Rusovciach, kde čistil zvyšky rímskej dlažby z 3. storočia n.l., ktorú tam dodnes môžeme obdivovať, ako pamiatku na vyše dvestoročný pobyt rímskeho jazdeckého oddielu, ktorý strážil v týchto miestach severnú hranicu Rímskej ríše. Vychodená dlažba, ktorej sa pán Snopko dotýkal, mala viac, ako 1700 rokov a niesla stopy desaťtisícov krokov nôh, ktoré formovali jej povrch. A v tom čase, v osemdesiatych rokoch, si predstavil bratislavskú dlažbu, ktorá v sebe nesie podobnú skúsenosť, ako tá rímska, ibaže s tým rozdielom, že po nej nemožno chodiť slobodne všetkými smermi na cesty po celej Európe.

A tak pripravil zadanie, podľa ktorého by umelci vytvorili každý svoju dlaždicu, do ktorej by ako do životnej momentky vložili svoj individuálny pocit, názor, slobodnú tvorivú vôľu a potom by bola osadená do dlažby mesta, medzi ostatné dlaždice „napospas“ každodennej chôdzi Bratislavčanov. Projekt sa začal realizovať už v roku 1987. Dlaždice vytvorilo vyše 130 slovenských a českých umelcov a boli vystavené na nádvorí dnešného British Council avšak nikdy neboli osadené do dlažby.

Umelec Ladislav Snopko bol neskôr v roku 1999 oslovený riaditeľom Galérie mesta Bratislavy Ivanom Jančárom, či by tento projekt opäť neuviedli do života, ako každoročné podujatie, v rámci ktorého by boli vytvorené dlaždice osádzané do ulíc a námestí historického centra Bratislavy. Tento zaujímavý projekt sa o pár rokov rozšíril aj do iných miest, do maďarského Győru, rakúskeho Grazu, českého Zlína a poľského Krakova. Ivan Jančár o projekte v spomínanom katalógu píše: „Verím, že je to jedna z ciest alebo cestičiek vzájomnej spolupráce pre spoznávanie kultúrnych hodnôt nám blízkych krajín a naplňovania idey vzájomnej tolerancie pomocou dlažby ako symbolu križovatky, cez ktorú často prechádzame, ale na ktorej sa aj často stretávame.“ 

Záverom už len citácia Ladislava Snopka zo spomínaného katalógu:

„Dnes už sú samozrejmé voľné cesty a slobodné cestovanie a Bratislava sa pomaly, ale nezadržateľne mení na stredoeurópsku križovatku, takú, akou bola od dávnoveku. Bezstarostná chôdza jej ulicami a radosť zo stretnutia s umením, ktoré sa nám v podobe dlaždíc vytvorených umelcami z rôznych krajín ocitá aj pod nohami, je – a dúfam, že nie len pre mňa – satisfakciou i nádejou, že súčasná otvorenosť voči Európe sa u nás navždy udomácni.“

Tieto umelecké diela dnes už neuvidíte. Zo svojho pôvodného miesta zmizli do neznáma:

Viac o bratislavských raritách a zaujímavostiach sa môžete dozvedieť na mojej funpage na Facebooku: https://www.facebook.com/bratislavskerarity/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Po exministroch SNS odsúdených za nástenkový tender pátra polícia

Trest jedenásť rokov a deväť rokov dostali bývalí politici za kauzu nástenka.

DOMOV

Cez čiaru: Hlas za chlieb a čučo. Ako sa volilo na východe

Rómom ponúkali za volebný hlas 5 eur aj horčicu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer má páku na Lajčáka

Súmračnej radíme krotiť optimizmus.


Už ste čítali?