Dajte šancu našim klasikom

Autor: Marko Salini | 2.5.2018 o 9:30 | Karma článku: 3,35 | Prečítané:  1274x

Mrzí ma, že slovenskej klasickej hudbe 20. storočia sa venuje tak málo pozornosti. Čo s tým? Ako priblížiť Suchoňove, Cikkerove a Zeljenkove diela širšej verejnosti?

Takmer každý z nás si zo školských lavíc pamätá mená, ako Mozart, Beethoven, Chopin, Čajkovskij, či Bach. A rovnako by sme boli schopní identifikovať ich najznámejšie hudobné diela na prvé počutie, ako napríklad Malá nočná hudba, Osudová symfónia, Pre Elišku, Luskáčik, Toccata a Fuga D Moll.

Mám však mierne obavy, že pri menách slovenských velikánov klasickej hudby, ako boli Eugen Suchoň, Ján Cikker, či Ilja Zeljenka, by mnohí zareagovali otázkou: „Kto? Ešte raz, prosím?“. Poniektorí by tie mená možno začali matne loviť v pamäti z nejakej hodiny hudobnej výchovy ešte zo základnej školy. A pri pokuse vymenovať aspoň jedno ich hudobné dielo, by sme takmer s istotou narazili na veľký kameň úrazu.

Ale prečo je tomu tak aj napriek faktu, že sa všetkým trom podarilo zanechať nezmazateľnú stopu aj v zahraničí, kde nás zviditeľnili? Ich diela sa v čase ich najväčšej slávy hrávali na svetových pódiách neraz a zažívali veľké úspechy. Ich najväčším prekliatím bolo, že žili v čase socializmu, kedy nemohli úplne slobodne a otvorene tvoriť. Mnohé ich majstrovské diela zapadali prachom a nebolo im umožnené dostať sa do uší širokého publika. Na dlhé roky zostali v trezore a začali sme ich objavovať po mnohých rokoch od ich vzniku. Mnohí odborníci a kritici sa zhodujú na tom, že pokiaľ by sa nenarodili v krajine, v ktorej vládol socializmus, ich majstrovstvo by oslavoval celý svet a dnes by tvorili neoddeliteľnú súčasť štandardného svetového repertoáru cez New York, Londýn, Paríž, či Tokyo. Stačilo by len, keby sa narodili napr. v takom Západnom Nemecku.

Mnohí si myslia, že Cikkerova, Suchoňova a Zeljenkova hudba je príliš zložitá a preto nedokážu osloviť ich diela širokú verejnosť. Avšak podobným prípadom bol spočiatku aj ruský skladateľ Dmitrij Šostakovič, ktorého kedysi málokto počúval, no dnes jeho meno všade svieti. Bol prijatý a pochopený širšou verejnosťou vďaka tomu, že zložil citlivú a emotívnu hudbu, za ktorou je silný ľudský príbeh. V roku 2016 mu bol v Bratislave venovaný festival Konvergencie, počas ktorého zaznelo všetkých jeho 15 sláčikových kvartet. Výnimočná udalosť, ktorá pritiahla mnohých návštevníkov, ktorí nikdy predtým všetky jeho kvartetá naraz nepočuli. Patril som medzi nich aj ja.

Tento blog si preto dáva za cieľ priblížiť vám najznámejšie diela Suchoňa, Cikkera Zeljenku. Ide samozrejme o subjektívny výpočet, iný milovník ich hudby by pravdepodobne zamiešal karty inak. Ak klasickú hudbu nepočúvate cielene, len napríklad ako podmaz, povedzme pri písaní diplomovky, chatovaní na facebooku, či pri letnom upratovaní, kašlite na Mozarta, či Beethovena a dajte šancu týmto trom pánom. Aspoň jednu šancu. Šancu na ich opätovné vzkriesenie, pretože si to zaslúžia.

Sám na sebe som zistil, že ma väčšmi zaujmú diela, za ktorými je nejaký príbeh. Keby ma len tak posadili do prvého radu v Slovenskej filharmónii a zahrali skladbu, ktorú som v živote nepočul, budem ju vnímať inak, ak budem mať o nej dopredu nejakú zaujímavú informáciu, či vedomosť. Napr. v akom rozpoložení sa autor pri jej písaní cítil, čo ho inšpirovalo, či nejaká udalosť z jeho života, báseň, osudové stretnutie, jednoducho aké bolo pozadie vzniku toho ktorého diela. A takýmto spôsobom by som vám rád priblížil aj tvorbu Suchoňa, Cikkera a Zeljenku.

Prv, než sa dostanem ku konkrétnemu výpočtu diel, ktoré stoja za našu pozornosť, by som chcel vyjadriť potešenie nad tým, že o všetkých troch skladateľoch máme dnes reprezentatívne knižné tituly určené najmä pre tých, čo sa s nimi chcú lepšie spoznať. O Suchoňovom živote a diele vyšla kniha s naozaj pekným názvom „Život plný hudby“ od Danice Štilichovej-Suchoňovej. O Cikkerovi si vedomosti doplníte v knihe „Ján Cikker v spomienkach a tvorbe“ od Michala Palovčíka. Iljovi Zeljenkovi vyšla kniha rozhovorov s Yvettou Kajanovou s názvom „Rozhovory s Iljom“ a všetkým ju nadšene môžem len a len odporučiť, pretože ju ocení aj ten najväčší hudobný laik, ktorého Zeljenkova hudba nezaujíma. Je plná vtipu, humoru, filozofie, zamyslenia sa nad životom. Pre mňa je to jedna z tých kníh, ktorú keď dočítate, viete, že sa k nej na sto percent po čase opäť vrátite.

Všetky skladby uvedené v tomto blogu sú automaticky prepojené s Youtube, aby ste si ich mohli hneď vypočuť. Stačí len kliknúť na ich názov. Poďme na to.

Ilja Zeljenka

Zaujímavé je, ako sa Ilja Zeljenka dostal k hudbe. Možno hovoriť o skutočnej náhode. Ak by sa to nestalo, slovenská klasická hudba by prišla o veľký talent. Niekedy o našom osude rozhodujú drobné, na prvý pohľad, nepodstatné okamihy a udalosti. Všetko sa to udialo v Štrbe na stanici. Nikto z jeho rodičov nebol hudobníkom, doma nemali žiaden nástroj a nechodili ani na koncerty. V reštaurácii na stanici, kde sa počas výletu stravovali, bol klavír, ktorý mladý Ilja videl po prvý raz v živote a vôbec netušil, čo to je. Mal v tom čase asi deväť a pol roka. Hneď si ho chcel vyskúšať, rodičia ho však odhovorili, reku bude otravovať hostí vyludzovaním rôznych zvukov. A tak čakal, kým všetci neodišli. Potom otvoril klavír a akosi sa mu to zapáčilo. A tak začal otravovať rodičov, aby mu kúpili klavír. A prečo vlastne dostal meno Ilja? V knihe rozhovorov na túto tému odpovedá: „Otec mal rád ruskú literatúru a vybral si také meno“. Zeljenka bol Cikkerovým žiakom a veľmi si ho vážil. Mal veľmi svojský prístup ku komponovaniu, a preto keď raz prišiel za Cikkerom ukázať mu svoju novú kompozíciu, Cikker povedal: „Vieš čo, ja tomu nerozumiem, ale zdá sa mi to dobré“.

Musica Slovaca:

Ak ste boli aspoň raz v živote v slovenskej filharmónii, určite sa vám do pamäte vryla jedna krátka zvučka, ktorá zvoláva hostí, aby si šli sadnúť na svoje miesta. Táto zvučka pochádza zo Zeljenkovho majstrovského diela „Musica Slovaca“. V spomínanej knihe „Rozhovory s Iljom“ sa dočítame, že Zeljenka dielo vytvoril pre súťaž „Prix folklorique“ veľmi rýchlo, za deň, možno dva. Až sa tomu nechce veriť. Vtedy ani len netušil, že táto skladba sa stane jeho najhranejšou. Zeljenka nevedel, aký jej má dať názov. Nikdy nevedel, ako čo nazvať. Najradšej by vraj bol, keby skladby nemali názvy. Nevedel, čo s tým. Keďže v tejto skladbe sú použité žatevné piesne a keďže žatva je v lete, skladbu chcel najprv nazvať Letná hudba. Prišiel však za ním istý pán a povedal: „Nie! To by mohlo vyvolať rôzne asociácie.“ „Aké?“, opýtal sa Ilja...“že Rusi prišli v lete“. „To by ma ani vo sne nenapadlo“, pomyslel si Ilja. A tak sa opýtal: „Čo tak Musica Slovaca?“. „Fajn“, odvetil istý pán, ktorého totožnosť Ilja v knihe rozhovorov neprezradil.

Pridám v tejto súvislosti ešte jednu podobnú historku, ktorá pekne ilustruje, aké to mali naši skladatelia v tom čase ťažké. Keď Zeljenka písal pre Pražské národné divadlo balet Hrdina, prišiel za ním deň pred premiérou akýsi muž a vystrašene mu povedal: „Mistře, kolik zvonu máte na konci skladby?“. „Ja neviem“, odpovedal Ilja. „Vy to nevíte?“, opýtal sa neznámy muž. „Nie, skutočne neviem!“,odvetil Ilja. “Tak já Vám to řeknu. Je jich tam šest a pak osm. Víte, co to je?”,opýtal sa muž. „Viete čo, čo už s tým teraz, však je to nahraté, hotové. Ak teda veľmi chcete, vystrihnite ten posledný a bude ich sedem. Šesť, sedem, to nemôže nikomu nič hovoriť“, zareagoval Ilja. „Dobře, Mistře, fajn!“.A bolo...

Osvienčim:

Na toto mimoriadne silné emocionálne dielo som natrafil vďaka spomínanej knihe rozhovorov a už nikdy mi ho nikto nevymaže z mojej pamäte. Jedine ak ten Nemec. Alzheimer. Zeljenka sa k téme Osvienčimu dostal úplne náhodou, ako to už býva zvykom. Jeden jeho priateľ ho zoznámil s dielom básnika Mikuláša Kováča. V hoteli Carlton vytiahol tri strojom popísané stránky básne Osvienčim. Spýtal sa ho, čo na to hovorí. Báseň si prečítal a odpovedal, že sa mu páči. Rozmýšľal teda o jej zhudobnení, ale text by sa podľa neho nesmel spievať, lebo taký text sa spievať nedá. Mal by to byť recitátor, ale ten by zas mal byť presne rytmicky zaradený. To bol problém, ale Zeljenka to nakoniec vyriešil.

Dielo bolo dokončené v roku 1959, premiéry sa však dočkalo až o niekoľko rokov neskôr v Prahe. Skoršiemu uvedeniu diela bránili funkcionári, pretože podľa nich nezodpovedalo princípom socialistického realizmu. Zeljenkov Osvienčim je zhudobnením hrôzostrašného výpočtu predmetov po zavraždených v koncentračných táboroch. Keď si dirigent pozrel partitúru, povedal, že sa to vôbec nedá hrať, pretože sú tam hrozné veci. Zdalo sa mu, že je to ťažké, nezrozumiteľné a nepochopiteľné cíteniu nášho ľudu. Nakoniec sa skladba hrala v Prahe a mala úspech.

Pri Iljovi Zeljenkovi považujem za potrebné a dôležité pripomenúť ešte jednu vec. V širšej verejnosti bol svojho času známy najmä komponovaním hudby do slovenských filmov, ako napr. Drak sa vracia, Nylonový mesiac, Slnko v sieti, či Panna zázračnica.

Ján Cikker

Pre tých, ktorí majú záujem bližšie sa zoznámiť s tvorbou Jána Cikkera, ako aj s jeho osobným životom, je odporúčanie jednoznačné. Treba začať v dome, kde mnohé roky býval a tvoril a z ktorého je dnes v Bratislave Múzeum Jána Cikkera. Je potrebné si dopredu dohodnúť čas prehliadky. Sympatická pani riaditeľka Irena Michalicová vám porozpráva mnohé pikošky z jeho života a vďaka nej pred vašimi očami ožijú mnohé predmety, či notové zápisy uložené vo vitrínach, ako nemý svedok onej doby. S takou vášňou, s akou pani riaditeľka rozpráva o Cikkerovi, sa nestretnete len tak hocikde. Vo mne zapálila veľký plameň záujmu o jeho osobnosť. A som presvedčený o tom, že nie som jediný.

O jej oddanosti majstrovi svedčí aj fakt, že minulý rok jej vyšla kniha „Listy matke“. Ide o korešpondenciu medzi Cikkerom, ktorý žil v Bratislave a jeho matkou, žijúcou v Banskej Bystrici. Po smrti skladateľa Jána Cikkera a jeho manželky Kataríny sa v pozostalosti našla unikátna zbierka listov umelca, ktoré počas obdobia 1917 –1966 písal a posielal svojej matke. Rozhodla sa preto vydať ich v knižnej podobe. Medzi ním a jeho matkou bol veľmi vrúcny vzťah, keďže Cikker prišiel o otca (padol na bojisku počas I. svetovej vojny v roku1915), keď mal ešte len štyri roky. operná tvorba. Cikkerova hudba, najmä tá operná, bola často uvádzaná v zahraničí a označovaná ako jedna z najhodnotnejších v 20. storočí v európskom kontexte.

Spomienky:

Letné mesiace roku 1947 prežíva Cikker v Banskej Bystrici. Vône a krásy leta ho opäť primäli po ťažkom vojnovom období vrátiť sa k prírode ako inšpiračnému zdroju. Vybral sa do časti zvanej Dubodiel, kde tamojší kaštieľ slúžil skladateľom pre ich kompozičnú činnosť. Skladateľ uskutočňoval veľa výletov, počas ktorých nachádzal mnoho spustošených miest po skončených bojoch. A práve v tomto období, v objatí hôr a lesov, vznikajú Spomienky. Časť skladby venoval skladateľ aj členom Horskej služby. Skladbu môžeme charakterizovať ako hlboko introvertnú, určenú na bohaté vnútorné prežívanie. V skladbe cítiť Cikkerovu lásku k prírode, k Tatrám. Rovnako však opisujú udalosti konca vojny a s ňou spojenú túžbu po mieri.

Celá prvá časť je spracovaná so zvláštnym zreteľom na postupné odkrývanie farieb orchestra, s cieľom ponoriť poslucháča do hĺbky vlastnej hudby, čo sa naplno prejaví v druhej časti, pre ktorú je zas charakteristická tanečnosť. Práve typický motív odzemku sa stal na tomto mieste pre autora inšpiráciou. Nezviazaná veselosť je docielená tempom a pravidelným rytmom. Záverečný, tretí diel druhej časti, nás opäť vráti do počiatočnej idyly, aby ešte raz zaznela na chvíľu reminiscencia radosti. Napokon poslucháč a skladateľ upokojí a pripraví na gejzír emócií v tretej časti diela. Táto časť započína veľmi hlbokým a intelektuálnym ponorom do ľudskej duše. Veď práve toto je časť, v ktorej chce Cikker z celého srdca vyjadriť túžbu po mieri a odsúdiť vojnu, ktorá mu zobrala otca a poznačila ho na celý život. Začiatok i záver tejto časti môžeme považovať za hlboký lament nad smrťou a mŕtvymi.

Slovenská suita:

Pri počúvaní tohto diela vám je hneď jasné, že Cikker pri jej komponovaní čerpal zo slovenského folklóru. Suita vznikla za päť týždňov počas vojny v lete roku 1943. Päť častí vytvára sled pestrých hudobných obrazov striedajúcich lyrické melódie s temperamentnými rytmami ľudových tancov, ktoré rámcujú ľúbostný príbeh. Ten symbolicky vyjadrujú aj názvy jednotlivých častí:

Na zelenej lúčke: hlavná melódia znie povedome, ako nejaká ľudová pieseň. V skutočnosti ide o originálnu melódiu, ktorou Ján Cikker demonštruje dokonalé vystihnutie charakteristických čŕt folklórnej tvorby. Svojou atmosférou v jednotlivých pasážach pripomína majstrovské dielo Igora Stravinského Svätenie jari. Hudba má vzletný a radostný charakter.

Moja milá, kde si? : táto časť rozpráva ľúbostný príbeh a zo všetkých piatich častí sa mi najviac páči. Úvodné tóny tejto časti, ktoré sú variáciou hlavnej melódie z prvej časti, nastoľujú pokojnú romantickú atmosféru. Pri hudbe si môžeme predstaviť šuhaja hľadajúceho dievčinu v čerešňovom sade. Intenzita hudby dramaticky narastá a nakoniec v tichosti končí, čo predpovedá, že hľadanie je neúspešné.

Sivé očko, biele líčko : rozpráva o stretnutí milovanej osoby. Hudba v niektorých momentoch pôsobí tajomným dojmom, ktorý je v kontraste s radostným tanečným charakterom hudby, a predzvesťou toho ako toto stretnutie dopadne.

Keď srdiečko pobolieva : začiatok tejto časti otvára pomalá, melancholická téma, symbolizujúca emócie z nevydareného vyznania lásky. Téma sa pomaly obmieňa a intenzita napätia narastá.

Jano, ty si zbojník : táto časť nás presúva späť do prostredia slovenskej dediny. Hlavný zbojnícky motív tejto časti Cikker podrobuje variáciám a následne ho konfrontuje so štylizovanou hudbou rómskej kapely. Tanečný charakter tejto časti predstavuje návrat k našim koreňom a z orchestrálnej pasáže, ktorá privádza Slovenskú suitu do finále, vyžaruje istá komická naliehavosť a zároveň prirodzená radosť z nespútaného života.

Zaujímavosťou je napríklad, že Cikker sa svojim hudobným umením zapojil aj do Slovenského národného povstania a to tým, že pre Slobodný vysielač skomponoval znelku.

Na Slovensku sa nedávno dali dokopy traja hudobníci (Pospiš, Nikitin, Sillay), ktorí sa rozhodli vzdať poctu Jánovi Cikkerovi a zároveň ho medzi širšou verejnosťou spopularizovali. Koncom roka 2016 im vyšiel album „Ján Cikker 105“, v ktorom opisujú vojnu, ktorú Cikker častokrát zhudobnil vo svojich dielach. Album si môžete vypočuť tu: https://nikitinpospisillay.bandcamp.com/album/j-n-cikker-105

Eugen Suchoň

To, že Eugen Suchoň je autorom slovenskej národnej opery „Krútňava“ (do angličtiny preložené, ako Whirlpool),by mal vedieť každý aj o polnoci. Svoju premiéru mala v roku 1949. Nejdem sa však prioritne venovať tejto vynikajúcej slovenskej opere. Pozornosť by som radšej upriamil na jeho tri diela, ktoré v širšej verejnosti nie sú až také známe, sú však výnimočné svojou kvalitou, nápaditosťou a originalitou. Suchoň sa narodil v Pezinku a obaja jeho rodičia mali k hudbe blízko. Obaja ovládali hru na klavír. Na mladého Eugena tak od útleho veku pôsobila hudba zo všetkých strán. Jeho otec Ladislav v synovi rozpoznal talent a tak ho v hre na klavír podporoval. Ako študent si Suchoň zarábal hrou na klavír v kine. To bolo ešte v čase, keď sa premietali čierno-biele nemé filmy bez hudby a atmosféru tak dotváral klavirista pod pódiom.

Metamorfózy:

Dielo sa skladá z piatich variácií na vlastné témy vo forme symfonickej suity. Je autobiografickým dielom, umeleckým stvárnením a reflexiou predchádzajúcich udalostí skladateľovho života. Suchoň sa zameral najmä na zobrazenie 2. svetovej vojny vlastnou optikou, na hrôzy z hromadných vrážd. Metamorfózymajú pokojný vstupa celkovo vyznievajú vyrovnaným dojmom, ako by zobrazovali život zo všetkých stránok.

Baladická suita:

Toto dielo Suchoňovi otvorilo dvere do sveta. Z Viedne dokonca dostal list, v ktorom sa píše: „Milý pán Suchoň, nerád by som to zariekol, ale nie je vylúčené, že Baladickú suitu uvedie ešte v tejto sezóne Viedenská filharmónia. Bola by to senzácia, lebo filharmonici uviedli zatiaľ len diela takých žijúcich autorov, ktorí sú už svetoznámi. Vašimi dielami sú však takí nadšení, že ak bude súhlasiť aj pán dirigent Bohm, odznie premiéra tu. A je možné, že aj v iných mestách“. A tak sa aj stalo. V krátkom čase uviedli Baladickú suitu vo Viedni, Drážďanoch, Berlíne, Rotterdame, Freiburgu, Utrechte, Bukurešti, Záhrebe, Bazileji a v ďalších európskych mestách. Dňa 14. marca 1941 dostal Suchoň za toto dielo Štátnu cenu.

Baladická nálada sa človeka zmocňuje vtedy, keď sa cíti bezmocný. Tá bezmocnosť v tom čase kričala na každom kroku: hroziaca fašistická katastrofa a ustrašený otáznik nad našimi dejinami. Hneď v úvode môžete počuť dramatické gesto orchestra, ktoré predznamenáva vášnivosť a nepokojný charakter prvej časti, reflexie vnútorných zápasov skladateľa, ako aj hrozivej spoločenskej situácie. Nepokojná atmosféra sa nesie aj ďalšími časťami skladby. Až záverečná časť Largo je slovami skladateľa „hľadaním odpovede a východiska“ a má meditatívny charakter. Dielo malo premiéru v roku 1936 a stretlo sa s veľkým úspechom doma i v zahraničí.

Žalm zeme podkarpatskej:

Táto kantáta vznikala v atmosfére hroziacej vojny v Suchoňovej pracovničke petržalského domu v rokoch 1937-1938 a premiéru mala 17. marca 1938 v SND v Bratislave. Suchoňa inšpirovala útla knižočka veršov od Jaroslava Zatloukala „Vítr z Polonin“, ktorej hlavnými motívmi boli najmä hlad, vysťahovalectvo a biedne položenie ľudu na vtedajšom východnom Slovensku. Suchoňovou ambíciou bolo predstaviť slovenský ľud, jeho sociálne položenie a biedu, ktorá vtedy kričala na každom kroku. A nielen to. Aj nemecký fašizmus, ktorý začal otvorene vstupovať na scénu dejín a bol čoraz väčším nebezpečenstvom pre mnohé národy. Obžalobu sociálnych podmienok na Slovensku, vzdor a nádej zobrazenú v texte umocňujú výbuchy zúfalstva v orchestri, žalostné výkriky zboru a výčitky sólistu, ktoré tvoria príkry kontrast k rezignovanému chorálu zboru, reprezentujúceho ťažko skúšaný národ.

Táto expresívna kantáta je dodnes jedným z vrcholov hudobnej produkcie v novodobých dejinách Slovenska a má pre slovenskú hudbu taký význam, ako pre tú českú Smetanova Vltava. Nemáme často príležitosť vypočuť si ju naživo. Avšak výnimočná príležitosť, ktorú treba jednoznačne využiť, sa naskytne už 31. mája a 1. júna 2018, kedy si ju budete môcť vypočuť vďaka Slovenskej filharmónii v Bratislave: http://www.filharmonia.sk/events/event/fibich-suchon-janacek-d12/. Lístky sa pomaličky, ale isto míňajú, tak neváhajte. Bohvie, kedy sa zas naskytne ďalšia príležitosť.

Aká si mi krásna:

Keď bol Suchoň učiteľom v Prahe, chystala sa školská oslava pri príležitostí osláv 28. októbra(deň, kedy bola v roku 1918 vyhlásená nezávislá Česko-Slovenská republika). Mal tam vystúpiť aj Suchoňov dievčenský zbor, pre ktorý napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu-Horala „Aká si mi krásna“. Ako Suchoň neskôr poznamenal, „skladbička si prekvapujúco získala spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého národa a stala sa jeho majetkom“. Noviny Slovenské pohľady tiež po rokoch konštatovali, že „aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe sa stal tento zbor hymnickou piesňou národa“.

Záverom už len pár slov o medzinárodnom význame Suchoňa a Cikkera. O ich veľkosti a prínose nielen pre slovenskú, ale aj celosvetovú kultúru svedčí fakt, že tvorbu a osobnosť Eugena Suchoňa, ako aj Jána Cikkera, si pripomenulo aj UNESCO v rámci výnimočného programu „Výročia UNESCO“, ktorým si táto organizácia od roku 1956 pripomína výročia historických udalostí a významných osobností, s cieľom zdôrazniť ich medzinárodný význam. UNESCO oslavuje výročia osobností a udalostí, ktoré ovplyvnili kultúrny a intelektuálny vývoj vo viacerých krajinách a ktoré sa zapísali do histórie svojou jedinečnosťou a tvorivosťou. UNESCO sa pripojilo celkovo k oslavám 19 výročí dôležitých udalostí zo slovenskej histórie, spojených s narodením alebo úmrtím významných osobností slovenskej kultúrnej, vedeckej, diplomatickej, hudobnej a literárnej komunity. Zeljenka medzi nimi zatiaľ nie je. V roku 2011 sa tak v kalendári UNESCO popri Cikkerovi objavil aj Franz Liszt, Fryderyk Chopin a Antonín Dvořák.

A na úplný záver už len jeden citát od Jána Cikkera, s ktorým sa hlboko stotožňujem:

„Ja v pokore ďakujem umeniu – hudbe, že ma celý život dvíhala, robila šťastným a možno i lepším.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Po exministroch SNS odsúdených za nástenkový tender pátra polícia

Trest jedenásť rokov a deväť rokov dostali bývalí politici za kauzu nástenka.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer má páku na Lajčáka

Súmračnej radíme krotiť optimizmus.


Už ste čítali?