Pocta najkrajšiemu bratislavskému námestiu

Autor: Marko Salini | 12.2.2018 o 8:00 | (upravené 12.2.2018 o 15:23) Karma článku: 10,82 | Prečítané:  7096x

Sochy jedného z najkrajších námestí v Bratislave rozprávajú príbehy o území kontaminovanom dejinami.

Historické uličky nášho hlavného mesta zdobí veľké množstvo sôch, ktoré príjemným spôsobom dotvárajú a skrášľujú jeho celkovú atmosféru. Niektoré z nich vznikli len a len pre tento účel, iné zas ako pripomienka rôznych historických udalostí. V Starom Meste nájdete desiatky rôznorodých sôch. Blog, ktorý by si trúfol ich všetky opísať, by ledva niekto dokázal dočítať do konca. V tomto blogu som sa preto zameral na zaujímavé sochy, ktoré, podľa môjho skromného názoru, zdobia najkrajšie námestie v Bratislave, ktorým je Hviezdoslavovo námestie.

Každá z nich má za sebou nejaký pútavý príbeh. Každú z nich navrhol iný sochár. Na Hviezdoslavovom námestí tak nájdete približne tucet sôch z rôzneho obdobia, od rôznych autorov, na rôzne témy a motívy. Niektoré sú na svojom pôvodnom mieste, odkedy ich tam po prvýkrát slávnostne odhalili. Iné sa presúvali z miesta na miesto podľa toho, aký režim práve zavládol. Mnohé z nich poškodili vandali, ale aj napriek tomu sa na svoje miestečko po renovácii víťazoslávne vrátili.

Sochy sú ideálnym príkladom a vďačným objektom toho, ako približovať obyvateľom mesta, zahraničným turistom, či žiakom slávnu a bohatú históriu Bratislavy. Vďaka nim sa totiž bližšie zoznámite s mnohými bratislavskými osobnosťami, či významnými udalosťami. Buďme vďační za to, že ich tu máme. Zanechali ich nám tu talentovaní sochári, ktorých osud bol s Bratislavou spätý napríklad tým, že sa tu narodili, alebo tu žili počas slávnych čias, kedy bola Bratislava nielen hlavným mestom Uhorska, ale aj uhorským korunovačným mestom, vďaka čomu ich tak veľmi lákala.

Mnohé uvedené sochy sú majstrovskými dielami „v múzeu pod holým nebom“, na ktoré počas roka sadajú slnečné lúče, statočne odolávajú dažďovým kvapkám, snehovým vločkám a bohužiaľ aj výfukovým plynom.

Hviezdoslavovo námestie nieslo pôvodne veľmi jednoduchý názov. Nebolo pomenované po žiadnej významnej osobnosti, ani udalosti. Volalo sa jednoducho Promenáda. To sa zmenilo po tom, ako na tomto mieste v roku 1937 osadili sochu P. O. Hviezdoslava. Známej promenáde, ktorá patrí medzi najkrajšie v našom hlavnom meste, sa nedávno dostalo veľkej pocty, kedy ju vychválil známy český architekt Adam Gebrian vo svojej relácii „Gebrian versus Hviezdoslavovo námestie“ s tým, že nám také námestie môžu v Čechách len závidieť. Jeho reportáž si môžete pozrieť tu.

Postupne sa oboznámime so vzácnymi umeleckými dielami od takých majstrov, akými boli Jozef Sartory, Tibor Bártfay, Alojz Rigele, Viktor Tilgner, či Jozef Kostka. Tieto mená si dobre pamätajte. Ich diela totiž nie sú limitované len Hviezdoslavovým námestím. Môžete ich nájsť hneď na viacerých miestach Bratislavy.

1. Morový stĺp, ako pripomienka smutných a krutých udalostí

Pozornosť púta na začiatku námestia pri moste SNP dominantný morový stĺp postavený v roku 1713 na pamiatku ukončenia morovej epidémie, ktorá postihla Bratislavu rok predtým a v dôsledku ktorej prišlo o život 3860 obyvateľov. Autor morového stĺpu je žiaľ dodnes neznámy, avšak tri reliéfy, ktoré sa tematicky vzťahujú na morovú epidémiu, sú dielom známeho bratislavského sochára Jozefa Sartoryho z roku 1760. Osamotený morový stĺp tak doplnili po 47 rokoch. Reliéfy zobrazujú nasledovné udalosti: Posledné pomazanie, Svätá Rozália a Pochovávanie mŕtveho.

Na rohoch podstavca sú umiestnené sochy troch svätcov považovaných za ochrancov proti moru – sv. Rochusa, sv. Karola Boromejského a sv. Andreja. Na samostatných podstavcoch sú umiestnené sochy sv. Štefana, prvého uhorského kráľa a Panny Márie Immaculaty.

Na fotografii nižšie je zachytený jeden zo svätcov – sv. Karol Boromejský, ktorý je považovaný za ochrancu moru preto, lebo v roku 1576, keď Miláno zasiahla morová epidémia, ktorá vyvolala medzi šľachtou a duchovenstvom masový exodus, Karol ostal v meste, aby ľuďom pomáhal. Dom od domu navštevoval chorých a umierajúcich a začiatkom roku 1577 mor začal ustupovať.

Na fotografii pod textom možno vidieť okolo morového stĺpu troch spomínaných svätcov a napravo od nich prvého uhorského kráľa svätého Štefana, ktorý ma okolo svojej hlavy svätožiaru a na poduške pozlátenú korunu. Keď najbližšie pôjdete okolo tejto vzácnej bratislavskej pamiatky, zastavte sa pri nej na niekoľko minút a venujte jej svoju pozornosť. Prezrite si všetky tri reliéfy zachytávajúc smutné udalosti dejín Bratislavy.

2. Slávna návšteva Hansa Christiana Andersena

Andresen rád cestoval. V roku 1841 sa plavil na lodi proti prúdu Dunaja z Pešti do Viedne a zastavil sa aj v našom hlavnom meste. Svoje zážitky a postrehy si zaznamenával vo svojom denníku. V čase keď navštívil Bratislavu, mal 36 rokov. Bolo to presne vo štvrtok 3. júla 1841. Zhruba dvanásť hodín - od ôsmej rána až do večera - sa túlal po jej uličkách, kým loď, kotviaca neďaleko korunovačného pahorka, nakladala uhlie. V jeho denníku je zmienka o dievčatku, ktoré rozprávkarovi dalo ružu, ale aj bratislavská povesť, ako si ju Andersen zaznamenal do denníka. Píše, ako videl horieť Devín, ako navštívil Bratislavský hrad, zaujal ho lodný most cez Dunaj a divadlo. Zo zápiskov tiež vyplýva, že rozprávkar mal na ceste sprievodcu. Vlastne akoby bodyguarda, ktorého osobne poprosil dánsky konzul, aby Andersena chránil. Andersen sa totiž vraj do všetkého miešal a potom mal z toho problémy.

Zo zápiskov jednoznačne vyplýva, ako Bratislava Andersenovi učarovala. V denníku doslova píše – „Mám rád Pressburg, je taký živý a pestrý. V záhradách domčekov pod hradom vidieť nádherné ruže a ešte krajšie deti.“ Viac ráz zdôraznil, akí krásni ľudia tu žijú, aj to, na čo všetko v Bratislave prišiel a ako sa vnútorne očistil. Máloktorý spisovateľ zložil Bratislave taký hold, ako Andersen.

A tak vzniklo občianske združenie, ktoré sa zasadzovalo za to, aby na Hviezdoslavovom námestí, po ktorom sa slávny rozprávkar prechádzal, vznikla jeho socha. Stalo sa tak v roku 2006 pri príležitosti 165. výročia jeho návštevy Bratislavy. Súčasťou sochy sú postavičky z Andersenových rozprávok. Jej autorom je známy slovenský sochár Tibor Bartfay, ktorý ju vytvoril ako dar deťom bez nároku na honorár. V jej okolí sú v dlažbe uložené rôznofarebné kamene predstavujúce lupene kvetov. Dielo stálo štyri milióny slovenských korún, peniaze venovali z veľkej časti súkromní sponzori.

Pri prechádzke si všimnite aj zadnú stranu sochy. Na chrbte H. Ch. Andresena sú zobrazené známe postavičky z jeho rozprávok. Na tabuli vedľa sochy je vyrytá veta z Andersenovho denníka: "Hádam si raz spomeniete na cudzinca, ktorý navštívil vaše mesto".

Žiaľ, pamiatka na svetoznámeho rozprávkara neušla pozornosti vandalov. Bronzovú sochu Hansa poškodil neznámy páchateľ, z podstavca sochy odlomil jednu z Andersenových rozprávkových postavičiek - škaredé káčatko. Odvtedy socha nie je kompletná. Čoskoro sa však možno vráti na svoje pôvodné mieste. Mnohí zanietenci sa o to snažia.

3. Nymfa so srnkou od Alojza Rigeleho

Fontánka z umelého kameňa s názvom „Nymfa so srnkou“ (uvádza sa aj názov „Dievča so srnkou“) je len pár krokov od sochy H. Ch. Andersena. Podľa popisu je prisudzovaná Alojzovi Rigelemu a Róbertovi Kuhmayerovi. Bratislavský okrášľovací spolok v roku 1938 vypísal konkurz na vyhotovenie fontány v petržalskom Sade Janka Kráľa, ktorý vyhral slávny bratislavský rodák a uznávaný sochár Alojz Rigele. Jeho sochy nájdete na mnohých miestach po celej Bratislave. Zo Starého Mesta stojí za zmienku socha Krista Spasiteľa na na fasáde legendárnej Lekárne u Salvátora na Panskej ulici, ako aj socha sv. Alžbety na nádvorí Prepoštského paláca na Kapitulskej ulici.

Podľa pôvodného návrhu malo ísť o zobrazenie na skale sediacej lesnej nymfy v spoločnosti srny, pričom nymfa sa mala pozerať na obrovitú, rozvalenú žabu, ktorá otočená k nej chrbtom vystrekuje z úst tenký prúd vody vo vysokom oblúku. Dnes už ťažko zistíme, prečo si Rigele za tému súsošia vybral nemeckú ľudovú rozprávku z diela bratov Grimmovcov, ktorá je v slovenskej verzii známa z diela Pavla Dobšinského (rozprávka Jelenček). Označenie srnka by v tomto prípade malo nahradiť skôr označenie „jelenček“, keďže rozprávka hovorí o tom, ako kliatba zlej macochy premenila brata dievčiny na malého jeleňa. Víťazný Rigeleho návrh sa nakoniec nerealizoval v dôsledku spoločensko-politickej situácie. Vedenie mesta sa k projektu vrátilo až po Rigeleho smrti v roku 1940. A tak dva roky po jeho smrti mesto poverilo sochára Róberta Kuhmayera, aby spracoval zjednodušenú verziu pôvodného návrhu. Socha, ktorá mala byť pôvodne fontánou v Sade Janka Kráľa, tak nakoniec skrášľuje Hviezdoslavovo námestie.

4. Pocta bratislavskému rodákovi J. N. Hummelovi

Ďalšie cenné dielo sa nachádza len pár metrov od sochy „Nymfa so srnkou“ pred budovou ambasády Spolkovej republiky Nemecko. Je poctou slávnemu hudobnému skladateľovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi, ktorý sa narodil v Bratislave a na Klobúčnickej ulici dodnes môžete obdivovať jeho rodný renesančný dom ukrytý pred zrakmi okoloidúcich za múrmi predajne s hudobninami Hummer Music.

Hummel patril vo svojej dobe k hudobným „celebritám“ a dokonca bol žiakom aj veľkého Wolfganga Amadea Mozarta. Autorom pomníka, pochádzajúceho z roku 1887, je známy bratislavský sochár Viktor Oskar Tilgner. Finančné prostriedky potrebné na jeho zhotovenie pri príležitosti 50. výročia úmrtia J. N. Hummela sa podarilo získať vďaka bratislavskému archivárovi Jánovi Batkovi, ktorý na tento účel zorganizoval niekoľko benefičných koncertov a rôznych výstav. Zaujímavosťou je, že jedným z takýchto koncertov bolo aj vystúpenie Franza Liszta, ktorý si Hummela veľmi vážil a finančné prostriedky za vystúpenia v Bratislave venoval na realizáciu tohto pomníka. Vskutku šľachetné gesto. Liszt mal Bratislavu rád. Mal tu veľa priateľov, dokonca tu zazneli premiéry niekoľkých jeho slávnych kompozícií.

Práve v tomto prípade ide o dielo, ktoré sa od svojho vzniku hneď niekoľkokrát premiestňovalo. Pôvodne stálo pred budovou Slovenského národného divadla, kde ho nahradila socha P. O. Hviezdoslava. Potom v parčíku neďaleko Slovenskej filharmónie, kde musel v toku 1945 ustúpiť pomníku osloboditeľov. Potom ho presunuli pred Neszterov palác (dnešné Nemecké veľvyslanectvo),odtiaľ po krátkom čase smeroval do záhrady Grassalkovičovho paláca, až sa nakoniec opäť vrátil pred budovu Nemeckého veľvyslanectva, kde si ho v súčasnosti môžete prezrieť vo svojej plnej kráse. Je obdivuhodné, že sa mu to nakoniec podarilo prežiť bež väčšej ujmy. Mnoho sôch v Starom Meste bolo takto popremiestňovaných v dôsledku spoločenských zmien.

5. Busta Jozefa Kronera na budove kina Mladosť

Keď budete kráčať ďalej smerom k Slovenskému národnému divadlu, môžete si všimnúť na fasáde kina Mladosť dve pamätné tabule. Prvá pripomína jedno z bratislavských prvenstiev. V budove kina Mladosť totiž od roku 1913 začalo pravidelne a bez prestávky premietať vôbec prvé verejné kino na území Uhorska s názvom Elektro Bioscop. Bratislava bola prvým mestom v Uhorsku, ktoré malo svoje vlastné kino. Chvályhodné prvenstvo. Na to nezabúdajme. Busta Jozefa Kronera, ako aj pamätná tabuľa pripomínajúca spomínané prvenstvo, pribudla na tomto mieste v roku 2013.

Pamätná tabuľa venovaná osobnosti J. Kronera pripomína ďalšie prvenstvo. A to fakt, že film „Obchod na korze“, v ktorom J. Kroner ukázal naplno svoje herecké majstrovstvo, získal v roku 1966 Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Zaujímavosťou je, že poľská herečka Ida Kaminska bola o rok na to nominovaná na Oscara za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe (cenu nakoniec získala Liz Taylor za úlohu Marthy vo filme Kto sa bojí Virginie Woolfovej?). Pri najbližšej prechádzke Hviezdoslavovým námestím sa zastavte na tomto mieste a prečítajte si text oboch pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú slávnu bratislavskú históriu, ako aj úspech slovenskej kinematografie. Naozaj máme byť na čo pyšní.

6. Pavol Országh Hviezdoslav hľadiaci na Slovenské národné divadlo

Na historickú budovu Slovenského národného divadla od roku 1937 úpenlivo hľadí P. O. Hviezdoslav, ktorý dal názov jednému z najkrajších a najfrekventovanejších námestí v Bratislave. Pred ním sa na tomto mieste nachádzal pomník vyššie spomínaného J. N. Hummela a ešte pred ním socha Petofiho, ktorá dnes zdobí Medickú záhradu.

Hviezdoslavov pomník vytvorili sochári Vojtech Ihriský a Jozef Pospíšil v spolupráci s architektom Júliusom Lehockým.

Pôvodne mali za sochou básnika v nadživotnej veľkosti stáť na polkruhovom pôdoryse kamenné stĺpy a tie mali niesť kamenný architráv s textom z Hviezdoslavovej básne. Namiesto nich za sochou vysadili rad tují. Hviezdoslav mal byť pôvodne vytesaný z bieleho talianskeho mramoru, sochu však nakoniec odliali z bronzu. Socha stála pôvodne bližšie k divadlu. V deň jej odhalenia 26. septembra 1937 sa v Slovenskom národnom divadle hrala Hviezdoslavova dráma Herodes a Herodias. Hviezdoslav tak už nepretržite vyše 80 rokov hľadí na náš významný kultúrny svätostánok. Zatiaľ sa mu na tomto mieste darí.

7. Ganymedova fontána od Viktora Tilgnera

Nakoniec sa dostávame na opačnom konci námestia k jednému z najkrajších a najvýznamnejších umeleckých diel Starého Mesta. Ganymedova fontána od sochára Viktora Oskara Tilgnera je skutočným bratislavským skvostom par excellence. Novú budovu SND odhalili v roku 1886 a dva roky po tom Bratislavčania dostali ešte jeden pekný dar, akýsi bonus v podobe Ganymedovej fontány. U Tilgnera si ju objednala Prvá bratislavská sporiteľňa. Ten hľadal inšpiráciu pre svoje nové dielo v Taliansku. Zaujala ho napríklad Korytnačia fontána na rímskom námestí Piazza Mattei, ktorá mu poslúžila ako inšpirácia.

Hlavným motívom fontány je staroveká báj o Ganymedovi, ktorý bol synom trójskeho kráľa Tróa, ktorý dal meno slávnemu mestu. Povesť o jeho šarme sa doniesla až na bájnu horu Olymp. Mládencova krása padla do oka samotnému Diovi. Rozhodol sa mladého Ganymeda prekabátiť podobným trikom, aký použil už pri únose krásnej Európy, kedy sa premenil na býka. Tentoraz však zobral na seba podobu vznešeného orla. Bronzová socha tak zachytáva akt únosu mladého Ganymeda samotným bohom bohov Diom, ktorý si ho odnáša na Olymp, aby mu slúžil, ako božský čašník.

Pod bronzovou sochou môžeme vidieť nádrž, na okraji ktorej sedia tri dvojice vodných živočíchov. Raky, žaby a korytnačky pripomínajú, že mesto Bratislava je bytostne späté s neďalekou riekou Dunaj.

Aj sochy pod riečnymi živočíchmi tú takpovediac dunajské. Postavičky detí držia v rukách štyri najtypickejšie dunajské ryby – zubáča, kapra, sumca a šťuku.

8. Pamätník sviečkovej manifestácie

Medzi historickou budovou SND a budovou Slovenskej filharmónie sa v malom parčíku nachádza na prvý pohľad nenápadný pamätník. Keď pristúpite bližšie k nemu, dočítate sa, že je venovaný pamiatke sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988. Má zaujímavú symboliku, o ktorej ak vám nejaký sprievodca nepovie, ťažko ju vylúštite. Keď som sa po prvýkrát na tento pamätník zadíval, symboliku som nepochopil a tak som pátral. Zistil som, že trojuholníkový podklad symbolizuje Božiu moc. Kľúčovou časťou pamätníka je však kamenná polguľa s priemerom jeden meter osadená rezom hore. V reze polgule sú zapustené brúsené sklá, cez ktoré svieti svetlo ako symbol svetla sviece. Vylúštiť symboliku tohto pamätníka dá určite zabrať nejednému znalcovi slovenskej histórie.

Na pamätníku je krátky nápis "Na počesť sviečkovej manifestácie 1988". Iniciátorom stavby pamätníka bolo občianske združenie Hlbiny, ktoré chcelo poukázať na to, že manifestácia bola prvým výraznejším ľudovým odporom proti komunistickému režimu na území Československa. Slávnostne odhalený bol na tomto mieste v roku 2008 pri príležitosti 20. výročia sviečkovej manifestácie. Autorom víťazného návrhu je výtvarník Patrik Kovačovský.

9. Pamätník padlým osloboditeľom Bratislavy

Len pár metrov od pamätníka venovanému sviečkovej manifestácii neujde pozornosti žiadneho okoloidúceho ďalšia socha, resp. pamätník venovaný padlým pri oslobodzovaní Bratislavy počas II. svetovej vojny. V bojoch o Bratislavu zahynulo 742 sovietskych, 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov. Tento pamätník pripomína ich hrdinskú smrť, ich boj proti nacizmu. Autorom alegorickej bronzovej sochy v podobe ženskej postavy je známy slovenský sochár, zakladateľ slovenského moderného sochárstva, Jozef Kostka. Pamätník odhalili 4. apríla 1950.

Ako som v úvode spomínal, len samotná prechádzka Hviezdoslavovým námestím nám môže vyrozprávať pohnutú vyše tristoročnú históriu nášho hlavného mesta, ako aj nášho mladého štátu, ktorý bol pred rokom 1993 súčasťou niekoľkých štátnych útvarov. Morový stĺp je svedkom doby, kedy bolo územie dnešnej Slovenskej republiky súčasťou Habsburskej monarchie. Andresen pricestoval do Bratislavy v roku 1841, teda len 7 rokov predtým, ako týmto územím otriasla tzv. Uhorská revolúcia, ktorej súčasťou bolo aj Slovenské povstanie. Hummelova socha, ako aj Ganymedova fontána, vznikli po ďalšej významnej udalosti, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867, v dôsledku čoho sa Habsburská monarchia rozpadla na Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Socha Hviezdoslava vznikla po tom, ako na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie vznikol v roku 1918 nový štát Čechov a Slovákov, Československá republika. Mladá republika si však neužila dlhý komfort na vytúžene budovanie demokracie. Po mníchovských udalostiach vzniká Slovenský štát, satelit nacistického Nemecka. V tomto období prišla sa svet socha Nymfa so srnkou. O krutých a smutných udalostiach tohto obdobia svedčí aj tabuľa na fasáde kina Mladosť. Po konci II. svetovej vojny a obnoveniu Československa vyrástol na Hviezdoslavovom námestí pamätník obetiam bojov o Bratislavu. Dejiny spred roka 1993 uzatvára pamätník sviečkovej manifestácie.

Na ploche pár metrov štvorcových tak máme spletitú vyše tristoročnú históriu kúska strednej Európy. Rakúsky spisovateľ Martin Pollack použil vo svojej nedávnej knihe Americký cisár veľmi trefné slovné spojenie, ktorým pomenoval región Haliče, do konca prvej svetovej vojny súčasť rakúskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie. Toto slovné spojenie by som si vypožičal a označil ním aj región dnešnej Bratislavy, ako aj celého územia Slovenska, pretože ho naozaj vystihuje. Ide o slovné spojenie „územie kontaminované dejinami“. A naše územie takým naozaj je.

Priblížili sme si len pár sôch Starého Mesta, ako nemých svedkov slávnej histórie. Len jeho malú a zanedbateľnú časť. V jeho zvyšku by sme našli ďalšie vzácne majstrovské diela, ktoré rozprávajú pútavé a fascinujúceho príbehy. Či už ide o sochu sv. Martina so žobrákom od Georga Raphaela Donnera v Dóme sv. Martina, ktorá je skutočným bratislavským pokladom, slávne Messerschmidtové charakterové hlavy, ktorých kópie môžete vidieť v novej mestskej štvrti Zuckermandel, Bártfayova Bosorka v Podhradí, Svätopluk pred Bratislavským hradom, Štefánik pre novou budovou SND, či súsošie Štúrovcov na Námestí Ľudovíta Štúra, o ktorom som písal vo svojom blogu Bláznivý príbeh bratislavského korunovačného pahorku. Ale o tom zas niekedy inokedy...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Evita sa zbavila stratového vydavateľstva. Spôsobom, aký využil aj Bašternák

Podnikateľka a spisovateľka Eva Urbaníková zrušila svoje vydavateľstvo. Urobila to spôsobom, ktorý ministerstvo označuje za špekulatívne.

ŠPORT

Česi porazili USA a postúpili už do semifinále

Do olympijského turnaja vstúpili rozpačito.


Už ste čítali?