O Maďarovi francúzskeho pôvodu, ktorý miloval Slovensko

Autor: Marko Salini | 18.12.2017 o 8:00 | (upravené 25.12.2017 o 0:26) Karma článku: 11,51 | Prečítané:  8530x

Málo známy príbeh geniálneho impresionistu Teodora Jozefa Moussona, ktorý sa sám považoval za naturalizovaného Zemplínčana, je pomaly, ale isto objavovaný čoraz širšou verejnosťou. Však už bolo na čase...

Pred časom som písal blog o českom maliarovi Janovi Hálovi, ktorému natoľko učarovalo Slovensko, najmä liptovská dedinka Važec, že tu strávil značnú časť svojho života a spomínanú dedinku a jej ľud natrvalo zvečnil na svojich plátnach, ktoré sa dnes predávajú za desiatky tisíc eur a sú vyhľadávanými na každej aukcii. Avšak Jan Hála nebol jediným maliarom neslovenského pôvodu, ktorý na našom území našiel inšpiráciu. Ďalším takýmto maliarom bol Teodor Jozef Mousson, ktorý si zamiloval Zemplín a jeho geografickú osobitosť, ale predovšetkým farebnú krásu a nápaditosť zemplínskych krojov.

Prvýkrát som sa s Moussonom zoznámil pred pár rokmi počas návštevy bratislavskej galérie Nedbalka, kde majú vystavený jeho nádherný obraz V záhrade (Tri generácie). To je ten typ obrazu, ktorý si vás okamžite získa. Pri pohľade naň som sa pýtal samého seba: ako je možné, že som o Moussonovi doteraz nepočul? Svojou technikou mi tak trocha pripomínal francúzskych impresionistov. Hneď som si ho označil za „slovenského Moneta“. Začal som si o ňom hľadať viac informácií a postupne sa zoznamovať s jeho neobyčajným životom a bohatou tvorbou. Keď som zistil, že na slovenskom knižnom trhu neexistuje aktuálne žiadna kniha venovaná jeho životu a dielu, bol som šokovaný. Jediná možnosť bola nájsť staršiu publikáciu v nejakom antikvariáte, ale aj to bol problém. O to bola moja radosť väčšia, keď som zistil, že michalovské občianske združenie Priatelia Zemplína konečne pripravilo dlhoočakávanú reprezentatívnu knihu o tomto významnom maliarovi pôsobiacom 33 rokov v Michalovciach. Kniha sa volá „Mousson: svet farieb a svetla“ a vychádza pri príležitosti 130. výročia jeho narodenia. V predaji bude od 20. decembra v infocentre michalovskej radnice. Knihe prajem, aby sa jej predalo čo najviac kusov a aby sa vďaka nej čo najviac ľudí dozvedelo o Moussonovi a jeho tvorbe.

Mousson si ma našiel aj počas nedávnej návštevy Michaloviec, kde sme boli na svadbe našej dobrej kamarátky. Som jej veľmi vďačný za to, že na druhý deň po svadbe pre nás pripravila prekvapenie. Prehliadku mesta s odborným výkladom. V jednom momente sprievodca ukázal na budovu Roľníckeho domu a hovorí, že v nej mal v minulosti ateliér maliar Mousson. V tom momente som zbystril pozornosť a začal som sa s ním o Moussonovi baviť. Bol milo prekvapený, že som ho poznal, keďže žijem na opačnom konci republiky. Bolo to vďaka spomínanej bratislavskej galérii Nedbalka.  

Ale dosť už bolo o mne. Teraz niečo z jeho života. Moussona mnohí označujú za maliara zemplínskeho slnka a ľudu. Ale ako sa vôbec maliar francúzskeho pôvodu, narodený v roku 1887 v dnešnom maďarskom meste Hogyész, dostal do slovenského mesta Michalovce, kde prežil 33 rokov svojho života?

Meno vám asi neznie veľmi maďarsky, avšak ani slovensky. Skôr francúzsky. Bingo! V rodine sa tradovalo, že Moussonovi predkovia pochádzali z Francúzska, odkiaľ prišli v 17. storočí do južného Uhorska, kde začali pracovať ako mlynári. Mousson vo francúzštine znamená monzún. Jeho otec obdivoval tvorbu maliara Teodora Werstreta a preto po ňom pomenoval svojho syna. Akoby mu týmto menom predurčil jeho budúci osud. Keď jeho otec zistil, že syn Teodor má umelecké nadanie, začal ho v tom podporovať. Profesionálna dráha mladého Teodora sa odštartovala v roku 1905, kedy začal študovať výtvarné umenie u uznávaného maliara Eduarda Ballu, rodáka z Liptova, ktorý bol v tom čase profesorom akadémie umení v Budapešti. Mnohých umelcov zvykli podporovať šľachtici, ktorí mali blízko k umeniu. A inak to nebolo ani v prípade Moussona, ktorý čoskoro našiel svojich prvých mecenášov v osobe grófa Telekiho a Esterháziho.

Oženil sa v roku 1910. Jeho prvá manželka pochádzala z chorvátskeho Záhrebu. Nebolo im však dopriate spolu zostarnúť. Po jej nečakanej smrti sa oženil ešte dvakrát. Mal sedem detí, z ktorých sa dospelosti dožilo päť. Jeho prvá manželka a dve deti, ktoré zomreli mladé, sú pochovaní na michalovskom cintoríne.

S prvou manželkou bývali v sedmohradskom meste Nagybánya (dnešné mesto Baia Mare v Rumunsku). Čoskoro však dostal ponuku z Michaloviec učiť na miestnej meštianskej škole kreslenie a nemčinu, keďže o učiteľov tohto jazyka bola v škole núdza. O Michalovciach veľmi nevedel. Domnieval sa, že ležia niekde pri Budapešti a tak ponuku prijal. Keď sa však dozvedel, ako sa veci majú, bol spočiatku veľmi sklamaný. So svojou manželkou si zbalili kufre a vycestovali vlakom. Smútok razom vystriedalo nadšenie. Čím viac sa blížili k Michalovciam, tým častejšie stretávali vo vlaku ľudí v typických krojoch. Nevedel sa vynadívať. Kroje hmýrili mnohými farbami a to bol práve ten dôvod, prečo na Zemplíne v Michalovciach strávil vyše 30 rokov svojho života. Vo vyučovaní detí, ktoré o kreslenie nejavili záujem, však nevidel zmysel. Čoskoro padla Rakúsko-Uhorská monarchia, na troskách ktorej vznikol nový štát Československo. Vyučovacím jazykom sa v Michalovciach razom stala slovenčina, ktorú neovládal. Aj to bol dôvod, prečo zo školstva v roku 1919 definitívne odišiel.

Avšak všetko zlé je na niečo dobré. Začal sa naplno venovať svojej najväčšej láske - maľovaniu. Stal sa z neho slobodný umelec. Je to však profesia, pri ktorej človek nemá istotu pravidelného príjmu. Mal preto obavy, či bude schopný uživiť svoju rodinu. Vtom mu do života zasiahli spomínané rodinné tragédie. Smrť manželky a dvoch detí. Sám sa potom musel starať o ďalšie tri deti. Útechu a vnútornú silu nachádzal, ako inak, v maľovaní. 

Ako umelec sa zameriaval na ženskú krásu, čo si môžete všimnúť na mnohých obrazoch, ktoré tvoria súčasť tohto blogu. Páčili sa mu najmä plnoštíhle ženy a Zemplínčanky vo všeobecnosti. Svedčia o tom jeho vlastné slová. Napísal, že kráse Zemplínčanky sa ani Parížanka nevyrovná. A vedel o čom hovorí, keďže Paríž sám navštívil. Zaujímal sa o vzťah medzi farebnými škvrnami a svetlom, ktoré ho fascinovalo. Celé hodiny a dni skúmal svetelné efekty a atmosférické javy a pokúšal sa ich preniesť na svoje plátno. Obľúbenými námetmi sa stali motívy dedinského a malomestského života so zameraním sa na postavy dedinských žien v krojoch veselých a hýrivých farieb. Zachytával najmä chvíľkovú náladu momentu presiaknutého hlukom a ustavičným pohybom na trhoch a trhoviskách. Jeho obrazy uchvacujú intenzitou farieb a svetelnou hrou a poskytujú tak oku diváka skutočný senzuálny zážitok. Postupne sa stal svojráznym predstaviteľom zemplínskej žánrovej maľby a krajinomaľby prvej polovice 20. storočia.

Ak by ste v Michalovciach kráčali po stopách Moussona, dávam do pozornosti najmä dva ateliéry, v ktorých tvoril. Jeden z nich bol v Roľníckom dome v podkrovnej miestnosti. Ten však v roku 1931 opustil, pretože mu gróf Alexander Sztáray, ako jeho veľký obdivovateľ, poskytol vilu v Hrádku, kde je dnes známa a vychýrená michalovská hvezdáreň. Tu sa cítil spokojne a šťastne obklopený nádhernou prírodou.

Jeden z jeho obrazov dostal do daru aj známy britský novinár a historik Robert Wiliam Seton-Watson známy pod pseudonymom Scotus Viator, ktorý sa intenzívne zaujímal o národnostné pomery v Uhorsku a osobitne sa venoval slovenskej otázke. Obraz s názvom Zemplínske národné kroje mu darovali michalovskí roľníci. Traduje sa, že počas II. svetovej vojny predával svoje obrazy po krčmách za 50 korún. Šťastní to ľudia, ktorí sa stali ich novými vlastníkmi.

Do roku 1944 žil v Michalovciach. Odtiaľ sa na staré kolená presťahoval za svojim synom do Trenčína, kde v roku 1946 zomiera. Mesto Trenčín je do dnešných dní miestom jeho posledného odpočinku aj napriek jeho želaniu spočinúť na svojom obľúbenom michalovskom Hrádku. Tíško tu odpočíva na cintoríne Trenčín Juh. Snažil som sa na internete nájsť fotografiu jeho hrobu, ktorá by zakončila tento blog. Nepodarilo sa mi to. Kontaktoval som mesto Trenčín, či by mi vedeli v tomto pomôcť. Dozvedel som sa od nich nasledujúce: aktuálnym nájomcom hrobového miesta je Teodor Mousson (pravdepodobne vnuk), ktorý býva v Trenčíne a hrobové miesto udržiava. Fotku mi neposlali. Niekedy si tam asi zájdem sám na „návštevu“ k veľkému maliarovi.

Aktualizácia (24.12.): krátko po uverejnení blogu ma kontaktovala pravnučka T. J. Moussona, ktorá žije dlhodobejšie vo Veľkej Británii. Poslala mi fotku jeho hrobu, ktorú uverejňujem s jej súhlasom a veľmi pekne jej za to ďakujem: 

Michalovce na mňa zapôsobili ako mesto, ktoré ma veľmi blízky vzťah k umeniu. Počas prechádzky po pešej zóne sme natrafili na predajňu obrazov slovenských autorov s názvom Dielo, ktorých bolo svojho času na Slovensku 20. Pamätám si, že sme raz takú mali v Martine. Myslel som si, že tieto predajne už zanikli. A tak sme so záujmom vkročili dnu a ochotná pani nám poukazovala množstvo nádherných obrazov. Pýtal som sa, ako je možné, že v Michalovciach takýto obchod toľké roky dokáže prežiť. Pani sa pousmiala a povedala: „Je to preto, lebo Michalovčania milujú umenie a radi si kupujú originálne obrazy od slovenských maliarov. Dovolím si tvrdiť, že takmer v každej rodine v Michalovciach visí na stene nejaký obraz. Berú to ako investíciu, ale aj ako potešenie“. A za toto majú u mňa Michalovčania veľký obdiv.

Ak vás láka pozrieť si tvorbu Teodora Jozefa Moussona na vlastné oči, Zemplínske múzeum v Michalovciach vlastní autorov najucelenejší súbor diel na Slovensku. Treba si však ešte počkať. Múzeum sídliace v michalovskom kaštieli na svojom webe informuje, že kaštieľ je ešte stále v rekonštrukcii. Po jej dokončení bude centrálny priestor 2. podlažia venovaný životu a dielu Moussona. Návštevníkom bude k dispozícii vytvorený priestor na vzhliadnutie filmu o živote a tvorbe umelca.

Michalovčania sa Moussonom právom pýšia. Pravidelne si ho pripomínajú rôznymi formami. V roku 2015 si mohli obyvatelia mesta a návštevníci pozrieť 24 fotoobrazov jeho diel priamo pod holým nebom na Námestí osloboditeľov. V roku 2016 si v rámci tradičného podujatia Galéria pod holým nebom pripomenuli štyri vzácne osobnosti, medzi ktorými samozrejme nechýbal Mousson. To však nie je všetko. 

V meste pred pár rokmi postavili nový moderný hotel, ktorý zasvätili michalovskému impresionistovi. V útrobách hotela Mousson, či už na chodbách, alebo v izbách, natrafíte na mnohé reprodukcie jeho diel. Hotel je tak akousi tichou poctou umelcovi.

Ako spomínaný Jan Hála, tak aj Teodor Jozef Mousson boli nadšenými obdivovateľmi slovenských ľudových tradícií a pestrofarebných krojov. Natoľko ich to priťahovalo a poslúžilo im to ako inšpirácia pri tvorbe, že sa rozhodli u nás stráviť zvyšok svojho života. Obdivovali to ešte začiatkom 20. storočia a je skvelé, že sa nám darí udržiavať tieto tradície až do dnešných čias. A tak si chráňme toto naše bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré obdivuje okolitý svet ako oko v hlave a zachovávajme ho pre naše budúce generácie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Pre nové pravidlá v prvých dňoch prejdú STK len vyvolení

Stanice technickej kontroly museli prejsť zmenami.

ŠPORT

Saganov rival má unikátny štýl. Chce sa odlíšiť od ostatných

O triumfe v šprinte nerozhoduje iba aktuálna forma či taktika.

komentár ondreja podstupku

Ako dostať plasty zo slovenských riek

Mne sa stala tá nehoda, že som hádzal jeden sáčok za druhým.


Už ste čítali?