Rodný môj krvácajúci kraj

Autor: Marko Salini | 18.4.2016 o 13:45 | Karma článku: 12,15 | Prečítané:  5574x

Nedávno som po dlhšom čase navštívil svoje rodné mesto Martin. Bolo krásne slnečné počasie, ktoré sme sa rozhodli využiť na prechádzku po pešej zóne v srdci mesta.

Mali sme v pláne dať si na osvieženie nejakú tú zmrzlinu, sadnúť si na lavičku a nechať sa hladiť slnečnými lúčmi. Túto idylickú predstavu však niečo narušilo. Ešte som ani poriadne nevkročil na námestie a mohlo sa to skončiť malou nehodou. Spomedzi dlažobných kociek vykúkala jedna, o ktorú som zavadil a takmer to neustál. Našťastie mám dobré reflexy a nič nepríjemné sa nestalo. Povedal som si, že túto malú kozmetickú chybičku určite čo najskôr odstránia a že patrí medzi ojedinelý jav na našej pešej zóne. To som ešte netušil, čo bude nasledovať.

Moje kroky najprv smerovali okolo budovy dnešnej Slovenskej sporiteľne, kde sme sa ako Slováci dňa 30. októbra 1918 prihlásili k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Patrí medzi najkrajšie a najvýznamnejšie budovy v centre mesta. Avšak stav pešej zóny pred touto honosnou  budovou je minimálne nedôstojný. Na chvíľku som zastal, „pokochal“ sa pohľadom, pokrútil hlavou a kráčal som ďalej.

 

 

O pár minút sme sa presunuli do samého srdca pešej zóny, na Divadelné námestie, ktorému dominuje nádherná novo zrekonštruovaná budova Slovenského komorného divadla, na ktoré sú všetci Martinčania právom hrdí. Kráčajúc k lavičke na námestí som sa neustále otáčal, doprava, doľava  a zas doprava a opäť doľava. Neveril som vlastným očiam, že pešia zóna mesta, ktoré bolo zákonom č. 241/1994 Z.z. vyhlásené za centrum národnej kultúry Slovákov a nedávno sa uchádzalo o titul Európske hlavné mesto kultúry, môže byť v takom žalostnom a poľutovaniahodnom stave. Z pokojnej a príjemnej prechádzky sa razom stala nočná mora.

Cítil som sa zahanbene. Veď čo už si len o tomto pomyslia návštevníci z iných miest a štátov? Čo sa to s našim mesto deje? Naozaj má už svoje najlepšie časy za sebou? Pešia zóna každého mesta ma byť jeho výkladnou skriňou, jeho najväčšou pýchou. Ja som v tej chvíli pyšný nebol. Smutný som sedel na lavičke a premýšľal, kde sa stala chyba. Na to by mi však mohli dať odpoveď jedine kompetentní tohto mesta, ktorí poznajú príčiny a mali by pracovať na napravení tohto neutešeného stavu. A čo samotní obyvatelia mesta? Záleží im vôbec na tom? Pýtajú sa kompetentných, kedy mienia tento stav dať do poriadku? Alebo už úplne rezignovali a diery a praskliny na pešej zóne jednoducho bez rečí obchádzajú?

Obyvateľom mesta s takou neuveriteľne bohatou históriou by malo záležať, v akom stave sa ich mesto, ktoré je podľa zákona centrom národnej kultúry Slovákov, nachádza. Otázkou však zostáva, či si Martinčania ešte stále uvedomujú význam svojho mesta a úlohu, akú v našej histórii zohralo. Keď sa rozprávam s mladými ľuďmi, som mnohokrát zaskočený neznalosťou základných faktov o ich rodnom meste. Rád by som preto využil tento blog na stručné zhrnutie tých najvýznamnejších udalostí, za ktoré vďačíme aktívnym obyvateľom tohto mesta a ktorý by mal každý Martinčan sypať z rukáva.

Pár metrov od snáď najznámejšej budovy mesta, Matice slovenskej, sa nachádza malé nenápadné námestíčko, ktoré zohralo nesmierne významnú úlohu nie len v histórii mesta, ale v histórii celého národa. Je pomenované podľa dokumentu, ktorý sa tu v dňoch 6.-7. júna 1861 prijal – Memorandové námestie. Určite si väčšina z vás spomína na nasledujúcu fotografiu zo stredoškolských učebníc: 

Slovenské národné zhromaždenie na tomto mieste prijalo Memorandum národa slovenského, čo bol programový dokument slovenských štátoprávnych, politických a kultúrnych požiadaviek, ktorého autorom bol Štefan Marko Daxner. Memorandum obsahovalo ustanovenia zásadného významu, ako uznanie Slovákov za svojbytný politický národ v rámci Uhorska, vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo Slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov, jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina, požiadavka na založenie Matice slovenskej ako aj požiadavka na zriadenie Právnickej akadémie, na zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti ako i požiadavka, aby školy mohli vyučovať v slovenčine. Aj keď Uhorský snem Memorandum slovenského národa zamietol, udalosti nenechali na seba dlho čakať. V roku 1863 bola slávnostne otvorená Matica slovenská. Tento rok však nebol vybratý náhodne. Pripomínali sme si totižto 1000. rokov od príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda.

Memorandum iniciovalo vznik škôl s vyučovacím jazykom slovenským, čo sa o pár rokov aj podarilo. Zo strednej školy si snáď každý pamätá, v ktorých mestách vznikli prvé gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským. Prvý bola Revúca (1862 - 1874), druhým Martin (1866 - 1874) a tretím Kláštor pod Znievom (1869-1874). Gymnázium v Martine bolo otvorené krátko po smrti Karola Kuzmányho, ktorý sa o jeho založenie zaslúžil zásadným spôsobom. Podľa učebného plánu sa vyučovalo náboženstvo, latinčina, slovenčina, maďarčina, nemčina, zemepis, dejepis, počty, prírodopis, fyzika, chémia, telocvik, krasopis, kreslenie a spev. Rakúsko-uhorská vláda ho však už 31. januára 1875 zrušila.

Spomedzi najznámejších udalostí patrí ešte spomenúť vyššie uvedený dátum 30. október 1918, kedy bola v budove dnešnej Slovenskej sporiteľne, bývalej budovy Tatra banky, prijatá Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa. Účastníci zhromaždenia sa prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Keď budete niekedy prechádzať okolo tejto budovy, pokojne vkročte dnu. Nachádza sa tu dominantný pamätník, ktorý pripomína túto vzácnu chvíľu.

Okrem vyššie spomenutých udalostí a pamätihodností, ktoré pripomínajú slávnu históriu mesta, nemožno nespomenúť Národný cintorín, ktorého návštevu nevynechá snáď žiadna základná alebo stredná škola na Slovensku. Som rád, že aspoň jeho stav, na rozdiel od stavu pešej zóny, je hodný jeho postaveniu a je oň postarané s náležitou úctou. Pokiaľ ste ešte nemali možnosť vzhliadnuť na vlastné oči výnimočný projekt martinského Slovenského komorného divadla s názvom „Národný cintorín“, môžem vám to len a len odporučiť. Ide o mimoriadne úspešný historicky prvý divadelný sitcom v histórii slovenského divadelníctva.

Nemám informáciu o tom, aké sú plány mesta v súvislosti s pešou zónou. Či sa uvažuje o jej celkovej rekonštrukcii, alebo neustálom postupnom záplatavaní jej jednotlivých častí. Nechce sa mi veriť, že táto situácia všetkým vyhovuje, resp. nikomu nevadí. Verím však, že čoskoro si budem môcť vychutnať prechádzku po mojom rodnom meste so vztýčenou hlavou a nie so zmäteným pohľadom pod svoje nohy so strachom, že sa potknem. Verím, že toto mesto riadia ľudia, ktorým záleží na tom, aby sa v ňom jeho obyvatelia cítili príjemne.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?