reklama

Bratislavská vládna budova v ohrození

Tak, ako každý predmet v múzeu, tak i každá budova v meste má svoj príbeh. Niektoré príbehy sú nudné a nezaujímavé, niektoré stoja za vyrozprávanie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Čím viac príbehov z ulíc bratislavského Starého mesta poznám, tým viac si dokážem vychutnať bežnú prechádzku, počas ktorej sa mi v hlave postupne premieta množstvo príbehov, ktoré chrlí moja fantázia. A z bežnej prechádzky sa razom stáva dobrodružstvo. Zaujímavý príbeh v sebe skrýva aj monumentálna budova pri nábreží Dunaja, ktorá zažila krušné časy po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa. Mnohí ju dnes poznajú ako Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a dnes je takmer nepovšimnutá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
"Vládna budova" krátko po svojom vzniku vo svojej plnej kráse
"Vládna budova" krátko po svojom vzniku vo svojej plnej kráse 

Stojí neďaleko Starého mosta, kedysi mosta Františka Jozefa II., postaveného v roku 1890. Krátko po jeho dokončení začali stavať budovu, ktorá mala slúžiť potrebám rakúsko-uhorskej armády. Autorom budovy v secesnom architektonickom štýle viedenskej orientácie Bratislavy bol známy vojenský stavebný inžinier Josef Rittner. Budovu realizovali v rokoch 1911-1913 a stala sa sídlom veliteľstva 5. Cisárskeho a kráľovského armádneho zboru. Svojmu pôvodnému účelu však neslúžila dlho.

Nábrežie Dunaja a šedá "Vládna budova"
Nábrežie Dunaja a šedá "Vládna budova"  

Schyľovalo sa dovtedy k najkrvavejšiemu konfliktu v histórii ľudstva, v dôsledku ktorého sa mapa Európy nanovo prekreslila a dala vzniknúť novým štátom, ktoré dlhé roky usilovali o samostatnosť. 28.10.1918 bolo v Prahe vyhlásené nezávislé Československo, avšak jeho hranice, najmä tie medzi Slovenskom a Maďarskom, boli zatiaľ len hrubo načrtnuté a v tom čase bola otázka „Čo s Bratislavou“ stále nezodpovedaná. Krátko po vojne bolo rozhodnuté o tom, že predsa len bude patriť Československu. Protiľahlý breh Dunaja, dnešná Petržalka, však zo začiatku nebol súčasťou nového štátu a mesta, ktoré zmenilo svoj názov z Prešporku na Bratislavu. V Maďarsku po boľševickej revolúcii polovojenské jednotky Maďarskej republiky rád odmietali Petržalku opustiť a začiatkom leta hrozil ich útok cez most, preto na ňom armáda postavila barikády a palebné postavenia. A práve v tomto období sa odohrávali zvláštne udalosti, ktoré mohli mať tragický a smutný koniec. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po skončení „Veľkej vojny“ bola Bratislava rozdelená. Mesto kontrolovali československí legionári a Petržalku Maďari. Mohlo sa stať, že to tak nakoniec aj zostane. Obyvatelia Bratislavy si to nevedeli predstaviť, keďže na petržalskej stane mali svoje pozemky, polia, sady a preto žiadali o sprístupnenie pravého brehu. Most cez Dunaj bol zatarasený a plný ostnatých drôtov. Oba nepriateľské tábory most dokonca podmínovali. V noci vojaci osvetľovali most a brehy vojenskými reflektormi, aby do mesta neprenikla ani myška. Situácia bola napätá. Nová československá vláda krátko po vyhlásení nezávislosti bola nútená pod vplyvom mnohých udalostí vytvoriť špeciálne ministerstvo, ktoré bude mať za úlohu dostať pod kontrolu územie Slovenska. Vzniklo tak Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska so sídlom v Žiline, na čele ktorého stál od začiatku Vavro Šrobár. Žilina však po krátkom čase prestávala vyhovovať potrebám vedenia. Uvažovalo sa o presídlení do Martina, Banskej Bystrice či do Nitry. Voľba nakoniec padla na Bratislavu, čím chcel Vavro Šrobár demonštrovať československé odhodlanie nikdy sa tohto mesta nezriecť. Za sídelnú budovu nového ministerstva si vybral dnešnú Filozofickú fakultu neďaleko nábrežia. Stalo sa tak 4. februára 1919.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Príchod ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, Vavra Šrobára, do Bratislavy 4. februára 1919
Príchod ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, Vavra Šrobára, do Bratislavy 4. februára 1919 

Keďže budova mala okná obrátené k Dunaju, bola ľahkým cieľom pre radikálov na druhom brehu. Tí boli vyzbrojení nielen puškami, ale aj guľometmi. A to nebolo všetko. Na petržalskej stane boli pripravené a rozmiestnené maďarské delá pripravené kedykoľvek vypáliť salvu na mesto a na novú vládnu budovu. Životy ministra Šrobára a ďalších členov vlády tak boli vo vážnom ohrození.

Petržalka bola vážnym problémom. Maďari ju odmietali vydať, keďže rátali s revíziou mierových zmlúv. Z Petržalky sa stala pohraničná obec na okraji krajiny a hrozil jej ekonomický úpadok. Najmä nemeckí a rakúski podnikatelia rozmýšľali nad zrušením výroby a odsťahovaním sa. Československá diplomacia úspešným vyjednávaním dosiahla, že Petržalka sa stala súčasťou Československa, ale len na papieri. Nové Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska si neustále lámalo hlavu, ako tento problém raz a navždy vyriešiť. Šrobár nemal v úmysle prelievať krv. Od masívnej vojenskej operácie sa upustilo, situácia sa vyriešila tak trocha dobrodružným spôsobom. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár mal v auguste narodeniny a francúzsky generál Mittelhausser sa ho spýtal, čo by si k svojmu sviatku prial. Šrobár povedal, že Petržalku. A tak sa dňa 14. augusta 1919 sa dali veci do pohybu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tichosti bolo na diplomatických rokovaniach dohodnuté rýchle nočné obsadenie Petržalky cez Starý most postavené na momente prekvapenia. Plány vyzerali sľubne. Ale čo ak sa operácia neuskutoční podľa plánov? Po západe slnka, keď sa Bratislava ponorila do hlbokej noci, sa v absolútnej tichosti preplavil na druhý breh vojenský prápor. Mnohí vojaci potrebovali v tichosti prejsť aj po moste, aby odstránili míny. Všetci sa preto vyzuli a po železnej konštrukcii pod mostom prechádzali naboso, aby nerobili hluk a nezobudili tak nepriateľskú posádku. Do karát im nahrávalo aj hmlisté počasie, bolo vidieť sotva na pár krokov. Nečakaným útokom sa podarilo maďarské hliadky zneškodniť bez výstrelu. Maďarských vojakov zajali a odzbrojili uprostred spánku. Vojenská operácia sa končila úspechom bez krviprelievania a stala sa tak od tohto momentu neoddeliteľnou súčasťou Československa. V roku 1938 bola síce pripojená k nacistickému Nemecku na základe Mníchovskej dohody, po druhej svetovej vojne však bola vrátená Československu a v roku 1946 sa oficiálne stala súčasťou Bratislavy.

Túto významnú udalosť bratislavských, ale najmä petržalských dejín, nám pripomína nenápadná pamätná tabuľa na petržalskej strane, ktorú si ledva všimnete. 15. augusta 2014, v deň 95. výročia pripojenia Petržalky k Bratislave, ju odhalili na Farského ulici na počesť stého výročia začiatku 1. svetovej vojny. Pre túto tabuľu by bolo vhodnejšie miesto pri Starom moste alebo na mýtnych domčekoch, ale keďže tam v tom čase bolo stavenisko, rozhodli sa ju umiestniť na budovu TPD, kde boli počas vojny kasárne.

Pamätná tabuľa na budove TPD na Farského ulici v Petržalke
Pamätná tabuľa na budove TPD na Farského ulici v Petržalke 

Po obsadení Petržalky Vavro Šrobár prehlásil: “a konečne každý význam Petržalky vidí, kto podíva sa na Podunajsko z Bratislavského hradu.”

Nová vládna budova pri nábreží Dunaja už viac nebola v ohrození. Mohli v nej byť prijímané kľúčové rozhodnutia o osude Slovenska v pokoji a bez obáv. Treba však podotknúť, že budova ako taká nie je zaujímavá len svojou históriou, ale aj svojím zovňajškom a útrobami. Zvláštnosťou budovy sú umelecké detaily, ktoré v roku 2015 zrenovovala firma pre pamiatkové umelecko-remeselné práce NOVOTA – art. Celkom hore je budova korunovaná prvkami, ktoré naznačujú jej pôvodnú funkciu.

Zrekonštruované antické vojenské helmice
Zrekonštruované antické vojenské helmice 

Strecha a kopule boli lemované zábradlím, ktoré pripomínajú delá. Najvýznamnejšou súčasťou sú však antické vojenské helmice. Sú to rozmerné diela s výškou až 120 cm. Majú tvar ochranných masiek rímskych legionárov, ktoré mali na vrchole okrasný chochol a hrebeň z peria. Helmice sú ozdobené stočenými volutami a jemným reliéfom s motívom koňa. Sú vyhotovené z umelého kameňa. Zachovalo sa z nich len niekoľko, boli však obnovené v plnom rozsahu a počte.
 

Vládna budova pri nábreží: detail
Vládna budova pri nábreží: detail 

Do objektu je zakomponovaná aj jedinečná spoločenská sála, v súčasnosti známa ako Moyzesova sieň. Vyzdobená je v štýle viedenskej secesie, pričom svojou dekoráciou predstavuje jeden z najtypickejších interiérov tohto slohu. Sieň nesie pomenovanie po Alexandrovi Moyzesovi (1906 – 1984), hudobnom skladateľovi a dlhoročnom šéfovi hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave. Pre výbornú akustiku sa využíva najmä ako koncertná sála či rokovacia sieň počas rôznych konferencií a iných spoločenských podujatí, ale využíva sa i počas akademických slávností Univerzity Komenského v Bratislave.

Antické vojenské helmice na vrchole budovy
Antické vojenské helmice na vrchole budovy 
Nádherná Moyzesova sála vo vnútri budovy
Nádherná Moyzesova sála vo vnútri budovy 

A to bol príbeh jednej z mnohých zaujímavých budov nášho hlavného mesta. Keď sa raz budete okolo tejto budovy prechádzať, spomeňte si na krušné časy, ktoré krátko po vojne zažívala. Predstavte si, ako bola nemým svedkom prípravy a realizácie vojenskej operácie na rýchle, tiché a hlavne úspešné obsadenie Petržalky bosými vojakmi kliesniacimi si cestu na druhý breh Dunaja zabarikádovaným a podmínovaným Starým mostom.

"Vládna budova" ako jedná z dominánt dunajského nábrežia
"Vládna budova" ako jedná z dominánt dunajského nábrežia 
Bývalá "Vládna budova" je vyhlásená za kultúrnu pamiatku
Bývalá "Vládna budova" je vyhlásená za kultúrnu pamiatku 
Detail fasády "Vládnej budovy"
Detail fasády "Vládnej budovy" 
Marko Salini

Marko Salini

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Mám rád klasickú a jazzovú hudbu, umenie, architektúru, históriu, zaujímavé príbehy a samozrejme cestovanie - o tom všetkom by som sa rád podelil na tomto blogu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu