Ako Stalin predal diela veľkých majstrov za traktory

Autor: Marko Salini | 23.12.2015 o 10:00 | (upravené 23.12.2015 o 10:24) Karma článku: 12,36 | Prečítané:  21953x

V roku 1928 bolo rozhodnuté o prvej päťročnici, ktorá mala Sovietskemu zväzu pomôcť rozvinúť priemysel. A tak padlo rozhodnutie predať časť zbierok do zahraničia. Všetko malo prebehnúť v tajnosti.

Niekedy sa mi dejú ozaj čudné veci. V momente, ako sa začnem o niečo zaujímať, začne ma to prenasledovať na každom kroku. Pamätám si, ako sme raz na strednej škole počas predmetu „Estetická výchova“ preberali egyptskú ríšu a faraónov. Téma, ktorú som v tom čase hltal. Vtedy sa udialo nasledovné: prišiel som zo školy domov, zapol History Channel a akurát sa začínal dokument o faraónoch. Nechcelo sa mi veriť. Náhoda? Možno. Takýchto náhod-nenáhod na mi odvtedy deje ozaj požehnane. Napríklad minulý týždeň som si pozrel na SME najnovší Konečného Screener, kde na konci položil súťažnú otázku „Ako sa volá ruský celovečerný film nakrútený pred pár rokmi, ktorý je realizovaný celý v jednom jedinom zábere“. A v tom som si spomenul, že som si tento jedinečný film, Ruská archa, celý natočený v petrohradskej Ermitáži, na ktorý som si brúsil zúbky už dlhší čas, ešte stále nepozrel. Akosi som naň pozabudol.

Ešte v ten večer som to však napravil a bol som fascinovaný tým, čo všetko sa v tomto monumentálnom múzeu nachádza. Od samotnej bohatej architektúry Ermitáže, cez výtvarné a sochárske diela až po neuveriteľnú históriu tohto miesto. Na druhý deň som si zapol televízor, prepol na obľúbený Viasat History a práve sa začínal dokument „Hermitage Revealed“ (pozrite si trailer na tento dokument). Neveril som vlastným očiam. Tento kanál pozerám skoro každý deň, ale nepamätal som si, že by za posledné týždne, či mesiace dávali dokument práve o Ermitáži. Opäť zvláštna zhoda náhod, ktorá ma potešila. Dokument som sledoval s nadšením. Zaujalo ma v ňom mnoho informácií, ale jedna z nich o čosi viac. Dozvedel som sa, že niekoľko mimoriadne vzácnych umeleckých diel predal Stalin do USA, aby mohol za ne nakúpiť traktory. Táto informácia ma zaujala a tak som začal pátrať, či sa o tom niečo dozviem aj na slovenských alebo českých weboch. Nebolo toho veľa, skôr na tých zahraničných. A tak som sa rozhodol podeliť sa s týmto zaujímavým príbehom na mojom blogu.

Ermitáž patrí medzi najstaršie a najväčšie galérie na svete. Za prvým veľkým nákupom umeleckých diel stojí ruská cárovná Katarína Veľká, ktorej sa podarilo získať diela takých veľmajstrov, ako Rembrandt, Rubens, Van Dyck, Raphael, Boticelli, Cranach, či Holbein. Zbierku obohatili aj ďalší panovníci, ako napr. cár Mikuláš I., ktorý v roku 1852 slávnostne otvoril Ermitáž pre verejnosť. Veľkou katastrofou pre osud umeleckých diel bola Októbrová revolúcia v roku 1917 a roky, ktoré po nej nasledovali. Ukázalo sa, že sovietska vláda má k umeniu úplne iný vzťah, ako mali dovtedajší panovníci. V roku 1928 bolo rozhodnuté o prvej päťročnici, ktorá mala Sovietskemu zväzu pomôcť rozvinúť priemysel. A tak padlo rozhodnutie predať časť zbierok do zahraničia, aby mohli Sovieti získať tvrdú menu na jej financovanie. Všetko malo prebehnúť v tajnosti.

Vláda začala získavať finančné prostriedky na financovanie industrializácie najprv predajom klenotov a historického nábytku, ktoré zhabali ruskej šľachte a cirkvi. Krátko na to dostali pracovníci Ermitáže za úlohu zostaviť zoznam umeleckých predmetov určených na predaj. Za každý umelecký predmet mali zinkasovať minimálne 5,000 rubľov. Cieľom bolo získať najmenej 2,000,000 rubľov. Za získané finančné prostriedky sa mali, okrem iného, nakupovať aj traktory. Spolu Sovieti tajne predali do zahraničia asi 250 malieb. Predávali tajne, ale na západnom umeleckom trhu sa správy o tomto výpredaji šírili rýchlo. O to väčším nešťastím bolo to, že Sovietsky zväz predával tieto umelecké diela v čase najväčšej svetovej ekonomickej krízy. Ceny na trhu, vrátane cien na trhu umeleckých predmetov, v tom čase drasticky klesali. Jednoducho predávali tieto skvosty v zlom čase za doslova smiešne sumy.

Začiatok predaja umeleckých diel bol spojený s arménskym ropným magnátom Caloustem Gulbenkianom, ktorému sa podarilo kúpiť hneď niekoľko skvostov – Portrét Heleny Fourmentovej od Rubensa, Pallas Aténu od Rembrandta, Titov portrét a Portrét starého muža – ako i množstvo ďalších obrazov a umeleckých predmetov. Diela začal nakupovať začiatkom roka 1930 výmenou za ropu. Avšak organizátori predaja neboli spokojný s tým, čo od Gulbenkiana za obrazy dostávali a tak sa začali obzerať po iných kupcoch. Caloust Gulbenkian zohral zásadnú úlohu v sprístupnení ropných zásob Stredného Východu firmám v západnej Európe a bol zakladateľom Iraq Petroleum Company. Stal sa jedným z najbohatších ľudí na svete a zároveň vlastníkom jednej z najväčších súkromných zbierok umeleckých diel. Svoju umeleckú zbierku venoval Nadácii Calousta Gulbenkiana. Táto nadácia, ako aj Múzeum Calousta Gulbenkiana, v ktorom je vystavená jeho umelecká zbierka, má sídlo v Lisabone.

Najznámejším klientom Sovietskej vlády bol ďalší boháč, americký bankár Andrew Mellon, v tom čase americký veľvyslanec vo Veľkej Británii. Zahrával sa s myšlienkou založenia Národnej galérie v Spojených štátoch amerických po vzore Národnej galérie v Londýne. Do konca roka 1931 Sovieti tajne predali Mellonovi 21 obrazov za viac ako 6,6 milióna dolárov – boli medzi nimi van Eyckovo Zvestovanie a Rafaelova Madonna z Alby. Mellonove nákupy od Rusov nakoniec tvorili základ americkej Národnej galérie umenia vo Washingtone. Ermitáži ich Američania zapožičali až v roku 2002, keď Petrohrad prvýkrát navštívil vtedajší americký prezident George W. Bush. Dovtedy sa báli, že by sa im zapožičanie nemuselo vrátiť naspäť.

Predaj ostal v tajnosti až do 4. novembra 1933, kedy sa v New York Times objavil článok o tom, že niekoľko malieb z Ermitáže kúpilo Metropolitné Múzeum v New Yorku.

Výpredaje zo zbierok v Ermitáži sa skončili až niekedy v roku 1934. Za rozhodnutím stál paradoxne zrejme sám Stalin po tom, ako dostal list od zástupcu riaditeľa galérie Orbeliho, ktorý protestoval proti výpredaju ruských pokladov. Nasledovalo odvolanie vtedajšieho riaditeľa Borisa Legrana a na jeho miesto sa dostal spomínaný Orbeli.

Až v deväťdesiatych rokoch, po páde Sovietskeho zväzu, prijal parlament Ruskej federácie nový zákon zakazujúci predaj ruských umeleckých diel do zahraničia.

Tu sú len niektoré z 250-tich umeleckých skvostov, ktoré opustili po mnohých rokoch teplé miestečko Ermitáže a rozpŕchli sa po celom svete. Väčšina malieb sa nachádza v USA v Metropolitnom múzeu v New Yorku a Národnej umeleckej galérii vo Washingtone:

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?