Je Bratislava nudné a nezaujímavé mesto?

Autor: Marko Salini | 24.8.2015 o 9:37 | (upravené 28.8.2015 o 23:26) Karma článku: 12,07 | Prečítané:  16092x

Pochádzam z Martina, kde som vychodil základnú aj strednú školu. Vysokoškolské štúdium som strávil v Banskej Bystrici. A po celý ten čas som počúval od svojich známych, že aká je tá Bratislava škaredé a nudné mesto...

Pochádzam z Martina, z mesta, ktoré sa pýši titulom národné kultúrne centrum Slovákov. Prežil som tam krásne detstvo, vychodil základnú aj strednú školu. Vysokoškolské štúdium som strávil v Banskej Bystrici. A po celý ten čas som počúval od svojich kamarátov, spolužiakov a známych, že aká je tá Bratislava škaredé a nudné mesto. Betónová džungľa. Že tam nič zaujímavé nie je. A že v porovnaní s okolitými hlavnými mestami, ako Praha, Viedeň, Budapešť, je Bratislava len akýmsi „chudobným príbuzným“ či „mladším škaredým bratom“. Jednoducho mesto, ktoré za veľa nestojí. Neskôr som si uvedomil, že to tvrdia najmä ľudia, ktorí boli v Bratislave maximálne tak na Hlavnej železničnej stanici, alebo na 1-2 dňovom výlete cez víkend. Musím však s poľutovaním konštatovať, že podobné pocity a vzťah k Bratislave som v sebe nosil dlhý čas aj ja. Asi sa to za tie roky dostalo hlboko do môjho podvedomia. A možno je to aj tým, že som sa doteraz nestretol s človekom, ktorý by mi Bratislavu predstavil z celkom iného uhla pohľadu.

V Bratislave žijem a pracujem už štvrtý rok a za tie predchádzajúce roky vo mne nik a nič neprebudilo taký zapálený záujem o Bratislavu a jej históriu, ako práve pán Igor Janota. Osobne som sa s nim, bohužiaľ, nikdy nestretol, keďže už od roku 2008 nie je medzi nami. Bol však veľkým znalcom Bratislavy-Prešporku-Požone a napísal pár mimoriadne zaujímavých kníh, ktoré som zhltol za pár dní. Presvedčili ma o tom, že Bratislava je unikátne mesto, s veľmi bohatou a zaujímavou históriou, pútavými príbehmi o jeho obyvateľoch, či panovníkoch.   Pán Janota zozbieral asi stopäťdesiat povestí zo starej Bratislavy. Knižne vydal „Oprášené historky zo starej Bratislavy“, „Slávni ľudia v Bratislave“, „Bratislavské rarity“, „Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave“, „Legendy a mýty zo starej Bratislavy“ či „Rozprávky a povesti z Bratislavy“. Všetky tieto jeho knihy dnes zdobia moju knižnicu a veľmi často si ich znova a znova otváram. Keď si tak spätne zaspomínam na moje študijné obdobie, nedokážem si vybaviť momenty, kedy by sme v školských laviciach venovali Bratislave dostatočný čas na to, aby sme ju lepšie spoznali, ako naše hlavné mesto. Väčšina ľudí si v spojitosti s Bratislavou dokáže vybaviť akurát tak to, koľko má Bratislava obyvateľov, že jej časťou je najväčšie sídlisko v strednej Európe – Petržalka, že na kopci na vyníma dominantný Bratislavský hrad a že tu máme nejakú tú katedrálu. Ono je tu toho však omnoho viac a každé námestíčko, socha, fontána či historická budova skrýva v sebe zaujímavý príbeh, ktorý Bratislave dodáva na atraktívnosti. Rád by som sa s vami preto podelil o pár príbehov zo starej Bratislavy, ktoré ma zaujali a budem dúfať, že zaujmú aj vás.

1. Trestajúca studňa: Toľkokrát som sa už prechádzal po Primaciálnom námestí, že to ani nedokážem spočítať. Vždy som šiel okolo akejsi záhadnej studne avšak nič netušiac o jej netradičnom príbehu. Tak ako v minulosti, tak aj v dnešných časoch natrafíme na rôznych obchodníkov, ktorí nás zavádzajú. Napríklad tým, že výrobok má nižšiu hmotnosť, alebo je vyrobený z menej kvalitných surovín. Za takéto zavádzanie zákazníka sa v stredovekej Bratislave kruto trestalo. Výrobky pekárov boli prísne kontrolované. A ak sa náhodou prišlo na to, že nejaký pekár zavádza, čakal ho trest, na ktorý len tak ľahko nezabudol. Nesvedomitých pekárov ponárali do tejto studne. Mestský kat postavil ponad studňu drevené lešenie, na ktorom bola zavesená kladka, cez kladku bol pretiahnutý povraz s hákom. Katovi pomocníci priniesli veľkú železnú klietku, ktorú pripevnili na hák. Kat zatvoril trestaného do klietky a ponoril ho do studne. Podľa závažnosti previnenia rozhodoval člen mestského zastupiteľstva o tom, koľkokrát previnilca spustia do studne. Zaujímavosťou zostáva, že v mestských archívoch nenájdeme dvakrát meno toho istého pekára, čo môže byť dôkazom, že takýto trest mal dostatočný odstrašujúci účinok do budúcnosti. Takéto tresty vykonávali v Bratislave až do roku 1773, kým ich nezakázal panovník Jozef II. Možno si však dnes mnohí povzdychnú : veru, škoda...

2. Mimoriadne vzácne gobelíny: Palác na Primaciálnom námestí patrí jednoznačne k najkrajším pamiatkam Bratislavy. Bol svedkom mnohých významných historických udalostí. Tak napríklad v roku 1805 tu bol podpísaný známy Bratislavský mier po tom, ako Napoleonova Grande Armeé rozprášila vojská Rakúska, Ruska a Pruska v bitke troch cisárov pri Slavkove. Vďaka tomuto mieru existuje v Paríži pomerne významná Rue Presbourg (Bratislavská ulica). Za francúzsku stranu prišiel do Bratislavy podpísať mier najznámejší diplomat a minister zahraničných vecí v dejinách Francúzska, legendami opradený Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord. Aj tento mier prispel k tomu, aby bola Bratislava neskôr oficiálne vyhlásená Svetovou radou mieru za „Mesto mieru“. Poďme však späť ku gobelínom. Keď Bratislava stratila titul korunovačného mesta uhorských kráľov, politická prestíž upadla a s ňou aj spoločenský život. Pre šľachtu a vysokých štátnych úradníkov prestala byť Bratislava z hľadiska spoločenského diania príťažlivá. Vtedajší majiteľ kardinál Battányi si dal postaviť v Ostrihome nový palác s bazilikou. Budova začala chátrať, a tak sa mesto rozhodlo odkúpiť ju na reprezentačné účely. Začali sa rekonštrukčné práce a v momente, keď sa strhávali staré tapety, natrafili robotníci na dieru v stene – bývalý komín. V nej bolo schovaných 6 vzácnych gobelínov, ktoré pochádzali zo známej anglickej kráľovskej manufaktúry Mortlake pri Londýne. Dal si ich zhotoviť anglický panovník Karol I., ktorý prišiel počas revolučných udalostí o hlavu. Po jeho smrti sa gobelíny dostali do Francúzska. Ale ako sa dostali do Bratislavy, to sa dodnes presne nevie. Pravdepodobne ich kúpil kardinál Battányi. Nepoznáme ani dôvod a rok ich ukrytia. Pravdepodobne boli ukryté pred Napoleonom alebo počas revolučných rokov 1848-1849. Ako je však možné, že na ne majiteľ zabudol? Nechal si toto tajomstvo len pre seba a vzal si ho so sebou do hrobu? To už pravdepodobne navždy zostane zahalené tajomstvom. Keď sa však správa o ich nájdení a ocenení (mali a stále majú mimoriadnu hodnotu, nachádzajú sa len v Británii a Bratislave) rozchýrila, bývalí majitelia žiadali mesto vydať gobelíny späť. Po odmietavom stanovisku mestského magistrátu sa k slovu dostali právnici oboch strán. Arcibiskupská strana argumentovala článkom kúpnej zmluvy, podľa ktorého mesto kúpilo palác bez vnútorného zariadenia a teda gobelíny, ktoré za vnútorné zariadenie považovala, patria arcibiskupstvu. Mesto na základe právnej skutočnosti poukazujúcej na to, že múry a všetko, čo sa v nich nachádza, sa považuje za súčasť architektúry, spor vyhralo.

Gobelíny sú natoľko vzácne, že si ich bola osobne pozrieť aj britská kráľovná Alžbeta II. počas návštevy Slovenskej republiky v roku 2008. Je pravda, že v Bratislave pamiatok podobného typu veľa nemáme a bola by škoda, keby sme prišli ešte aj o to málo, čo nám tu zostalo. Spomeňte si na nedávny prípad predaja busty pápeža Pavla V. od Berniniho francúzskemu zberateľovi za smiešnych 24,000 EUR, ktorý bustu predal Gettyho múzeu v Los Angeles pravdepodobne za 33 miliónov dolárov. Ďalší neuveriteľný príbeh, avšak zo súčasnej Bratislavy. Ak máte záujem dozvedieť sa viac o gobelínoch a o príbehu, ktorý rozpráva, siahnite po knihách Igora Janotu.

3. Korunovácia prvého uhorského panovníka v Bratislave a Maximiliánova fontána: mojím ďalším obľúbeným miestom v Bratislave je kaviareň Roland na Hlavnom námestí, pretože tu každý deň hráva na klavíri staršia pani. Je to jedno z mála miest, kde máte možnosť vychutnať si kávičku, alebo pohár vínka pri živej hudbe. Pred kaviarňou sa nachádza dominanta Hlavného námestia, tzv. Rolandova fontána, známa tiež ako Maximiliánova. To je všetko, čo som o nej donedávna vedel. Je to najstaršia fontána na území mesta. Po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá znamenala katastrofu pre Uhorské kráľovstvo, sa rozhodlo, že novým korunovačným mestom Uhorska sa stane Bratislava. Stalo sa tak z dôvodu, že dovtedajšie korunovačné mesto Stoličný Belehrad bolo obsadené tureckými vojskami. Prvým v Bratislave korunovaným uhorským kráľom bol Maximilián II. Korunovácia sa konala dňa 8.9.1563. Krátko po korunovácii však došlo ku katastrofe, kedy 12. septembra pri hrách usporiadaných pri príležitosti kráľovskej korunovácie vypukol v uhorskom tábore požiar, ktorý sa rozšíril aj do mesta. Ten sa šíril aj z toho dôvodu, že v Bratislave nebol dostatok vodných nádrží na hasenie požiarov. Keď sa o tom dozvedel kráľ Maximilián, prikázal postaviť na Hlavnom námestí fontánu. Namiesto tradičného Rolanda, ktorý sa ako symbol mestských slobôd a výsad objavuje od stredoveku, sa tu ako kresťanský rytier a ochranca dal stvárniť samotný Maximilián.

Pripomeňme v tejto súvislosti ďalšie zaujímavosti o Bratislave, ktoré mnoho Slovákov, ale i samotných Bratislavčanov, nepozná. Bratislava bola od roku 1563 do roku 1830 korunovačným mestom uhorských panovníkov, ktorí boli pomazaní v katedrále sv. Martina. Aj preto na jej vrchole môžete vidieť zlatú korunu, ktorá sa stala trvalým symbolom a pripomienkou funkcie bratislavského Dómu ako hlavného korunovačného kostola Uhorska. V roku 1741 tu bola napr. korunovaná Mária Terézia za uhorskú kráľovnú. Medzi rokmi 1536-1784 nebola len korunovačným mestom, ale zároveň aj hlavným mestom Uhorska.

O Bratislave by sa dalo písať do nekonečna. Napr. o upálení prvej bosorky Agáty Tootovej-Barnabášovej v roku 1602 pred Michalskou bránou, ktorá sa pri mučení musela priznať, že obcovala s diablom menom Pen, lietala na metle a oslepila istú ženu, keď ropuche zašila oči. Alebo o korunovačnom pahorku, na mieste ktorého dnes stojí súsošie Štúrovcov, predtým socha Márie Teréziu, ktorú československí legionári rozbili po vzniku Československa v roku 1921. Alebo o legendami opradenom príbehu nenápadnej sošky známej ako Posmievačik, ktorú nájdete na fasáde jedného z domov na Panskej ulici. Alebo o tom, že v Bratislave sa nachádza najužšia budova v Európe pri Michalskej bráne. Alebo o tom, že Bratislava mala v minulosti, ako jedno z mála miest, svoj vlastný nultý poludník. Alebo o tom, že Bratislavský hrad, v tom čase spustnuté hradisko, chceli za slovenského štátu prestavať na komplex internátov a prednáškových sál. Jeden z dvoch víťazných návrhov z roku 1942 počítal s búraním a budovaním nových stavieb. Ale o tom a mnohom inom snáď zas niekedy nabudúce.

Knihy Igora Janotu vo mne vzbudili mimoriadny záujem o históriu mesta Bratislava. Ak sa medzi vami nájde čo i len jeden, ktorý vďaka tomuto blogu siahne po jeho knihách, nebolo písanie tohto blogu zbytočné. Tento blog som sa rozhodol napísať najmä z presvedčenia, že by sme sa mali viac zaujímať o svoju históriu. Nielen o históriu Bratislavy, ale o históriu územia, na ktorom máme od roku 1993 vytúžený samostatný štát. Pretože národ, ktorý nepozná svoju históriu, nezaslúži si budovať svoju budúcnosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?